Karol Plicka sa narodil 14. októbra 1894 do rodiny obchodníka. Svoje detstvo prežil predovšetkým vo Viedni a v Českej Třebovej. Mladý Karol už počas svojho detstva oplýval veľkým hudobným talentom, vďaka ktorému sa stal v rokoch 1899 až 1900 členom speváckeho zboru Wiener Sängernaben a neskôr sa dostal do zboru Dvornej opery vo Viedni. Talentovanosť Karola sa však neprejavovala len v hudobnej sfére, okrem iného vynikal aj vo výtvarnom umení a vo fotografovaní. Jeho talentovanosť však nezohrala rolu pri prvotnom výbere jeho povolania – na nátlak rodičov sa stal učiteľom v malom meste.
Karolove umelecké vlohy nezostali zabudnuté a počas niekoľkých desaťročí svojej tvorby vytvoril bohatú zbierku diel z rôznych žánrov. Jeho fotografie dokumentujú život dvoch národov – českého a slovenského. Napriek tomu, že pochádzal z českej rodiny a časť svojho života prežil v Čechách, jeho srdce patrilo aj Slovensku, kam sa pomerne často a rád vracal.
Od roku 1924 pôsobil ako referent národopisu v Matici slovenskej. Založil tu archív dokumentárnej fotografie. Zaoberal sa však aj filmom (od roku 1926 využíval na svojich cestách aj kameru) a v roku 1938 sa stal spoluzakladateľom filmového odboru na Umeleckopriemyselnej škole v Bratislave. Jeho kariéra bola prerušená začiatkom 2. sv. vojny, keď sa musel vrátiť späť do Prahy, kde sa stal zamestnancom Štátneho fotografického ústavu. Začal fotografovať Prahu, aby ju zachoval pre ďalšie generácie. Podľa Martina Slivku opustil Slovensko pre vypätý nacionalizmus, ktorý urážal jeho rodinu.
Po vojne sa vracia späť na Slovensko a vychádza jeho kniha "Slovensko vo fotografiách Karola Plicku" (1949). Zakladá filmovú fakultu AMU v Prahe, v ktorej bol prvým dekanom. Roku 1974 vydáva publikáciu Československo (roku 2004, k 110. výročiu jeho narodenia, bola kniha opätovne vydaná v Poprade).
Plicka bol etnograf i hudobný vedec. Je autorom viacerých obrazových publikácií o Slovensku. Prechovával hlbokú lásku k slovenskému folklóru a bol jeho úprimným obdivovateľom. Jestvujú mnohé zápisy slovenských ľudových piesní, ktoré nahral a zapísal pri svojich viacerých návštevách slovenských obcí. Napr. o piesňovom bohatstve Čičmian azda neexistuje ucelenejšia monografia, ako tá, ktorú vydal Karel Plicka. Tiež piesne Záhoria zachytil v knihe Eva Studeničová spieva.
Film Po horách, po dolách (1928) získal zlatú medailu na výstave fotografického umenia vo Florencii. Jeho najznámejší film Zem spieva (1933) bol hodnotený dokonca ešte vyššie, pretože na festivale Biennale (1934) získal pohár mesta Benátok. Plicku začali porovnávať s Machatom. Roku 1935 šiel dokonca nakrúcať do Prahy.
Československá republika (1918-1939), leták Karol Plicka: Zem spieva
V roku 1940 mu vyšla kniha s názvom Praha vo fotografii Karola Plicku. Plickovo fotografické dielo je v mnohých smeroch jedinečné, hlavne svojím množstvom. V každodennom živote našiel Plicka monumentalitu i vznešenosť človeka a krajiny. Jeho obrazy sú poňaté lyricky, majú atmosféru. Človek na jeho fotkách je dokonalý. Nie skutočný, ale skoro až by sa dalo povedať nadprirodzený v tom svojom prostredí. Ako sám Plicka povedal, keď prešiel k filmu, vlastne prečo:
„Línii hudobnej nezodpovedá statická fotografia. Až film špeciálne zvukový film mi umožnil vyjadriť sa, aby som povedal, harmonicky vo všetkých zložkách po stránke melodickej a zvukovej vôbec. To platí i po stránke výtvarnej a rytmickej.“
Dalo by sa povedať, že film ho očaril viac. Avšak jeho plány sa nikdy nepodarili zrealizovať, pretože v tej dobe nebolo na Slovensku ustanovizne okrem Matice slovenskej, ktorá by sa o to zaujímala. Plánoval nakrútiť najmenej dva filmy, pričom jedným z nich bolo Pastorale, deň pastierskych detí na úbočiach a tým druhým Dvanásť bielych sokolov (film o Jánošíkovi, opierajúci sa o ústnu ľudovú tradíciu). Neskôr sa, ale zúčastňuje na nakrúcaní Jánošíka a do hlavnej role je obsadený jeho herec Paľo Bielik.
I keď natočil viacero filmov, k jeho najlepším sa radí film Zem spieva. O tomto filme sa vraví, že je jedinečný v štyroch svojich zložkách a to scénaristicko-réžijnom spracovaní námetu, v strihovej skladbe, v dokonalej fotografii a hudbe. Tým najlepším však zostáva, že tieto štyri zložky veľmi dobre do seba zapadajú. Film nemá osobitú líniu, ale vo svojej vnútornej skladbe zvláštnej svojim spôsobom ju ani nepotrebuje. Hlavným hrdinom je sám život. A tento rytmus života v básnickom uchopení je celým nosníkom tohto filmu. Príroda tu nie je len kulisa, ale samotná súčasť celého života, a tento život z nej navyše aj pramení. „Právom sa vraví o Plickovi, že po Mánesovi, po druhý raz objavil vrodenú noblesu, ušľachtilosť, večnú mladosť, večný život slovenského ľudu.“ Baran, L.
Tento film stál pri vzniku zvukového filmu u nás. Časom sa začal viac sústrediť na fotografovanie, s ktorým síce nedosahoval mimoriadne úspechy, ale má pre nás nepredstaviteľnú hodnotu. I keď fotky boli aranžované, máme aj tak jedinečnú možnosť pozorovať ľudový odev minulosti našich predkov. Fotil všetko, ako som už spomínal predtým, jeho fotografie sú dokonalé. Veď ako môže niekto pracovať na poli a byť úplne čistý a mať na sebe svoje najlepšie šaty? Viac uprednostňujem fotografie Prahy, ktoré sú jednoduché, bez prikrašľovania a hlavne samé sebou. Sú dokonale strohé. Ich dojem ešte umocňuje, že sú čiernobiele. Zobrazujú Prahu pred vojnou v celej jej kráse, teda boli povyberané tie najkrajšie pamätihodnosti. Treba však dodať, že všetky jeho fotky sú jedinečné, že zachytávajú niečo úžasné. Niečo tak veľkolepé sa tu už dlho neobjavilo, možno to však bude aj tým, že všetci, čo fotili po ňom, sa snažili zachytávať reálnejšie skutočný život.
Na začiatku vydal viacero zbierok svojich fotografií. Časť z nich je uverejnená v múzeu v Blatnici, i keď Plicka v tejto obci nikdy nebol. V tomto múzeu sa okrem fotografií nachádzajú aj fotografické prístroje, ktorými fotil. Máme možnosť na nich vidieť, ako si niektoré prispôsoboval svojim potrebám a ako technika od tých dôb pokročila.
Plicka od začiatku svojich výprav za ľudovou kultúrou dokumentoval krajinu a ľudí pomocou fotoaparátu. Jeho fotografie však nie sú len dokumentáciou, ale sú to umelecké diela, z ktorých dýcha hlboký vzťah k fotografovaným objektom.
Fotopohľadnica: Dievčatá z Lúžnej, 1950-1960
Fotografická tvorba Karola Plicku odráža zmeny počas siedmich desaťročí. Zbierka obsahuje bohatý fond dokumentačných fotografií Prahy, Čiech a Moravy, jedinečné zábery slovenskej krajiny a architektúry. Plicka však nefotografoval iba prírodu a domy. Na jeho fotografiách nájdeme ľudí vo chvíľach sviatočných, odetých v slávnostných krojoch, na priedomí, na lúkach, pri prácach na poli, či pred kostolom. Z každej tváre na fotografii dýcha na nás osud človeka. Plicka s obľubou fotografoval deti. Podarilo sa mu zachytiť ich spontánnosť a temperament. Fotografie s detskou tematikou sa vyznačujú pohybom.
Za svoju tvorbu dostal v roku 1968 titul Národný umelec.
Autor textu: Mgr. Gregor Gardoš, kurátor
---
Zdroje
