Táto forma ľudovej kultúry sa môže považovať za kolektívny výtvor ľudí rôznych sociálnych vrstiev, ktorý vznikal už v dávnej histórii a šíril sa z pokolenia na pokolenie ústnym podaním. V slovenskej kultúre zaujíma svoje nenahraditeľné postavenie. Bola vytvorená roľníckou kultúrou a po stáročia sa formovala v dedinskom prostredí. Pre ľudovú slovesnosť je typické, že odráža historickú skutočnosť a tvorí ľudovú históriu, ktorá je dôležitým informačným artefaktom poznania historických súvislostí a názorov kolektívu. Neskôr, so vznikom písma, sa ľudová slovesnosť začala zapisovať, čím sa medzi ňou a umeleckou literatúrou vytvoril vzťah založený na vzájomnom ovplyvňovaní a obohacovaní sa.

Už pri rozvoji slovenskej národnej kultúry zohrala ľudová slovesnosť nepochybne dôležitú úlohu a nachádzame ju vo všetkých literárnych druhoch, pričom slovesný folklór tvoria tri základné druhy: ľudová poézia, ľudová próza a ľudová dráma.

Slovenská literatúra bola silno ovplyvnená ľudovou slovesnosťou a nadväzovala na tradície folklóru. Aj dnes môžeme v niektorých dielach pozorovať návrat k ľudovým tradíciám. Pre literatúru ovplyvnenú ľudovou slovesnosťou sú typické rôzne špecifické žánre ako napríklad obradné piesne, uspávanky, rozprávky, balady, porekadlá, koledy alebo povesti.

Už v roku 1755 Hugolín Gavlovič vo svojom diele Valašská škola mravúv stodola použil niektoré ľudové mravoučné príslovia. Spisuje v ňom životné múdrosti a skúsenosti používané medzi pastiermi na salaši, a taktiež ponaučenia o rozmanitých životných problémoch.

V období romantizmu boli ľudovou slovesnosťou ovplyvnení mnohí spisovatelia. Kto by nepoznal epickú báseň Mor ho! alebo veršovanú povesť Turčín Poničan? Samo Chalupka, ktorý sa od mladosti angažoval v slovenskom národnom hnutí, vo svojich dielach čerpá z historických povestí o boji slovenského národa za slobodu a o vernosti rodnej krajine. Jeho básnická zbierka Spevy je inšpirovaná ľudovými piesňami a poéziou.

Ján Botto takisto hľadal podnety pre svoje diela v ľudovej slovesnosti, v jej námetoch, obraznosti a symbolike. Jeho rozsiahla tvorba obsahuje napríklad balady, alegorické skladby, vlastenecké básne, ľudové povesti alebo skladby o Jánošíkovi. Odboj a hrdinské činy Jánošíkovej vernej družiny zobrazuje najmä v boji proti feudálom a za práva chudobných.

Aj napriek tomu, že Ľudovít Štúr vedel veľké množstvo jazykov, za svoj najvyšší cieľ si stanovil pomoc národu aj prostredníctvom kodifikácie slovenského spisovného jazyka. O ľudovej slovesnosti, ktorú považoval za nesmierne hodnotnú, napísal teoretické dielo O národních písních a povestiech plemen slovanských.

Janko Kráľ označovaný ako básnik – búrlivák vo svojich baladách zobrazuje mravné zmýšľanie a cítenie ľudu, pričom využíva prirovnania, príslovia a porekadlá z ľudovej slovesnosti. Svoj príklon k ľudovej slovesnosti prezentuje aj v nezvyčajne emotívnej tvorbe, kde využíva pestré výrazové prostriedky, typické pre všetky druhy slovesného folklóru.

V období realizmu Hviezdoslav a Tajovský napodobňujú vo svojich dielach ľudové balady a nadväzujú na ľudové povesti, ľúbostné a svadobné piesne.
Prvky ľudovej slovesnosti ako je napríklad boj dobra a zla, magické bytosti a nadprirodzené postavy sa vyskytujú aj v dielach autorov činných v období naturizmu.
V literatúre po roku 1945 využívajú formy ľudovej slovesnosti autori, ktorí sú naviazaní na folklór svojho rodného kraja.
Aj v súčasnej literárnej tvorbe môžeme vidieť prvky ľudovej slovesnosti, najmä u autorov, ktorí nadväzujú na ľudové tradície a využívajú jej typické žánre vo svojich dielach.

Od konca 19. storočia, a to najmä v posledných desaťročiach sa začal obraz ľudovej slovesnosti výrazne meniť. Spôsobili to industriálne zmeny a menší vzťah s prírodou, pričom sa začal rozvíjať styk ľudí s inými prostrediami, krajmi a národmi. Tieto aspekty prispeli aj k modifikácii kultúrnych hodnôt, ktoré zasahujú do premien ľudovej slovesnosti. Aj napriek tomu však ľudová slovesnosť predstavuje významný prvok kultúrneho dedičstva a bude navždy spätá so slovenskou kultúrnou identitou.