Diela svetového a nadčasového formátu, ktoré fascinujú dodnes, nemuseli byť v čase ich vzniku brané s úctou, rešpektom a obdivom. Neúprosná, častokrát aj nespravodlivá kritika, ktorá sa ozýva v umeleckých kruhoch a nemilosrdne valcuje tvorcu diela, sa v časoch minulých objavovala o to zúrivejšie o čo sa výtvarníci snažili na umeleckom poli priniesť nové smery, prúdy a žánre.  

V 19. storočí medzi kritikmi rezonovalo predovšetkým meno Alberta Wolffa, ktorého znalkyňa impresionistov Sue Roeová označila za zakomplexovaného čudáka. Jeho kritika bola zlomyseľná, vypočítavá a uštipačná.

Wolff vo svojich vyjadreniach plných rozhorčenia, hnusu a opovrhovania veľmi nekorektným spôsobom kritizoval Pissarrove diela, ktoré prirovnal k šialenstvu, s ktorým sa normálny recipient umeleckých diel nemôže zmieriť. Degasove diela zase označil, že nemajú nič spoločné s umením a neobsahujú ani základné prvky ako je farba, stvárnenie a úsilie. U Renoira kritizoval nesprávnu voľbu farby pri stvárnení ženského tela. Po smrti Maneta vyhlásil, že nevytvoril nič veľké ani trvalé.

„A tieto hnusné veci sa verejné vystavujú, hoci môžu mať osudné následky,“  bola Wolffova reakcia na vystavenie diel maliarov, ku ktorým dodnes umelecká obec prechováva obdiv a rešpekt.

Jeana Françoisa Milleta, ktorý do maliarskeho sveta vniesol ušľachtilý roľnícky ľud a zobrazoval ťažkú manuálnu prácu, vykreslil Paul de Saint-Victor, jeden z najznámejších parížskych kritikov ako slabého maliara, ktorého postavy na plátne „sú strašiaci na poli. Millet si asi myslí, že sa k obrazom biedy hodí zlá maľba. Jeho ohyzdnosť nemá nijaký výraz, jeho vulgárnosť žiadny reliéf...“ Milleta síce počas života takmer nikto nepoznal, no jeho obrazy sa v súčasnosti predávajú za milióny.

Reakcie na tvrdú kritiku sa rôznili. Degas napríklad verejne vyhlásil o Wolffovi, že sa z húštiny cez stromy preskákal z Francúzska do Nemecka. Nie všetci však vtipne a s nadhľadom reagovali na urážky zamenené s konštruktívnou kritikou. Antoin-Jean Gros, významný maliar napoleonského obdobia, bol tak kritizovaný a zosmiešňovaný, že zo zúfalstva a poníženia spáchal samovraždu. Veľmi ostrú kritiku musel znášať aj Paul Cézanne. Ten svojim priateľom odporučil, aby maľovali bez ohľadu na to, kto sa o ich dielach vyjadruje kriticky.

Kritikmi boli aj samotní maliari, napríklad J.-L. Gérôme sa okrem svojich malieb zapísal do dejín umenia aj svojimi krutými slovami na adresu impresionistických velikánov. Súkromnú zbierku Gustava Caillebotta, ktorá obsahovala diela od Pissarra, Renoira, Maneta, Moneta a ďalších, považoval za odpadky, ktoré svedčia o mravnom úpadku.

Umelci v Paríži vystavovali v slávnom Salóne, ktorý  sa v súčasnosti často spája s neoprávnenými a tvrdými kritikami. V Salóne totiž vtedy vystavovali umelci, pre ktorých účasť na výstave bola životne dôležitá, nakoľko neexistovali iné možnosti ako upozorniť na svoj talent a vytvoriť si dobrú povesť. Keďže komunita vtedajších kritikov diela talentovaných maliarov často tvrdo zavrhla, založili si Salón odmietnutých a následnej aj Salón nezávislých, v ktorých vystavovali talentovaní umelci, pôvodne kritikou označovaní za slabých, beznádejných a netalentovaných.

Zdroj: Milan Vároš. Velikáni výtvarného umenia: Osudy slávnych maliarov a ich obrazov. Bratislava: Príroda, 2015. ISBN 978-80-07-02148-8.