Sharing

Blogy meta tagy

Blogy

Drotárstvo na Slovensku

Dátum pridania: 28.06.2021

Drotárstvo je špecifický a ojedinelý fenomén, ktorý nemá nikde vo svete takú bohatú históriu a rozsah ako na Slovensku. Po krajine, ale aj mimo nej - až za oceán či ďalekej Ázie, migrovali stovky drotárov a ich učňov - džarkov, ktorí po sebe zanechali nie len kus roboty, ale aj (často neuveriteľné) príbehy o robote, remesle a živote, a lokálny fenomén tak rozšírili takmer na všetky kontinenty.


Vo všeobecnosti sa za rok zrodu drotárstva na Slovensku označuje rok 1714, kedy sa v spisoch z bytčianskeho panstva spomína meno Juraj Drotárik. Tento rok je len symbolickým údajom, ktorý sa zvykne písať na začiatok histórie tohto remesla no v skutočnosti, okrem zmienky mena Drotárik, nejestvujú iné dôkazy o existencii drotárstva v tomto období. Napriek tomu, ako v knihe Drotárstvo píšu Mrva a Škvarnová, je rok 1714 pre všetkých pokračovateľov drotárskych tradícií symbolickým začiatkom drotárstva na Slovensku.

Za miesto zrodu drotárstva sú považované chudobné oblasti dnešného severozápadného Slovenska, obce v trojuholníku medzi mestami Čadca, Žilina a Bytča. Vtedajšia horná Trenčianska župa bola regiónom, ktorý trpel zložitými hospodárskymi pomermi a nedostatkom kvalitnej ornej pôdy, čo malo za následok, že si tamojšie obyvateľstvo muselo hľadať iný spôsob obživy než poľnohospodárstvo.  Spisy z roku 1828 uvádzajú tri obce – Dlhé Pole, Veľké Rovné a Kolárovice, kde drotárstvo zamestnávalo väčšinu mužského obyvateľstva.

Vandrovné doplnkové zamestnanie sa veľmi rýchlo stalo hlavným zamestnaním mužov z chudobných vrchárskych oblastí. Niektorí vandrovali len po Slovensku, iní však opustili hranice Rakúsko-Uhorska a vycestovali do sveta. Rozvoj drotárstva spomalila 1. svetová vojna, následkom ktorej boli obmedzené vandrovky. Nepomohla ani priemyselná výroba, ktorá bola pre drotárov neprekonateľnou konkurenciou, tak po 2. svetovej vojne drotárstvo vo svojej tradičnej podobe prakticky zaniklo.

Zvýšený záujem o drotárske remeslo prišiel s obdobím 90. rokov 20. storočia, kedy sa začali hľadať nové spôsoby a možnosti využitia a zhodnocovania tohto dedičstva. Tým sa drôt a drotárstvo v podstate úplne prenieslo z úžitkovej do umeleckej a dekoratívnej sféry. Nezabudlo as však ani na jeho pôvodný rozmer, drotárstvo a drotárska výroba fungovali ako významný činiteľ pri vytváraní sociálnych a obchodných interakcií v medzinárodnom meradle, čím  si zaslúžilo pozornosť nie len ako hmotné, ale i nehmotné kultúrne dedičstvo Slovenska. Prvok Drotárstvo – remeslo a umenie bol zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva dňa 12. decembra 2019. Stalo sa tak siedmym prvkom, ktorý má Slovensko zapísaný na zozname UNESCO.

Ako sa však drôt a remeslo k nám vôbec dostali?

Slovenské slovo drôt, drotár, drotárstvo sú odvodené od nemeckého pomenovania tohto výrobku „draht“, z ktorého sa postupne vyvinulo drát – zaužívane v susednej Českej republike. U nás sa uchytila forma drôt, vďaka Nemcom žijúcim v Sliezsku, ktorý slovo vyslovovali ako drót. Drôt ako taký má pôvod v západnej Európe a patrí v súčasnosti medzi najrozšírenejšie hutnícke výrobky. Vyrába sa z rôznych kovov a ich zmesí, no v prípade drotárskeho drôtu, v čase vzniku remesla, ide predovšetkým o železný a o niečo málo neskôr pozinkovaný drôt, ktorý bol u drotárov obľúbený, lebo nešpinil tak veľmi ruky.

V priebehu 19. storočia sa drotárstvo spomína už v bežných spisoch, kronikách a dokonca aj v odbornej literatúre. Tá mapuje na Slovensku viac ako 150 drotárskych obcí, pričom označuje Veľké Rovné a Dlhé Pole za centrá (nie len slovenského) drotárstva. Okrem spomínaného trojuholníka na severo-západe Slovenska, bolo drotárstvo bohato rozvinuté aj na hornom Spiši, odkiaľ treba spomenúť obce v okolí Starej Ľubovne - Jarabina, Kamienka či Stráňany.

Obyvatelia severných obcí Trenčianskej stolice udržiavali veľmi živé vzťahy s tými zo Sliezska, predovšetkým v oblasti okolo Tešína. Mnohí odchádzali do (po tridsať ročnej vojne vyľudnených) oblastí v Sliezsku a preberali tam opustené statky. Pôda tu však nebola o nič úrodnejšia ako tam, odkiaľ prichádzali. A tak všetky z týchto oblastí spájala jedna vec – chudoba a mizéria. Mnoho mužov, ak chceli uživiť svoje rodiny, muselo doma zanechať ženu a deti, ktoré sa starali o statok a sami odchádzali na roboty do lesov ako drevorubači, uhliarní alebo do železiarní.

S rozkvetom obchodu so železom pochopiteľne prekvital aj obchod s produktmi z neho. Nakoľko muži z týchto oblastí boli zvyknutí, že robota len tak sama nepríde, veľmi rýchlo využili príležitosť a zo vzdialených drôtovní nosili a po domoch ponúkali spočiatku samotný drôt, no časom aj služby a opravy, za ktoré im obyvatelia dedín do ktorých chodili pochopiteľne platili. Vrchári boli na takýto spôsob zarábania zvyknutí – často cez kopce pašovali súkno, mlieko, vajcia, ale aj huby, čučoriedky a podobne. Podomový predaj a vandrovanie im teda nebolo cudzie, dobre poznali aj skratky a chodníky v kopcoch, cez ktoré šikovne vandrovali z jednej dediny do druhej. Takéto sú počiatky drotárstva na Slovensku.

Po roku 1780 pribudlo na území dnešných poľsko-českých hraníc a na poľskej strane Tatier cez 11 nových drôtovní. Ponúkali prácu – no nie pre každého. Bolo jej menej ako ľudí, ktorí ju potrebovali. Núdza o prácu a zlé ekonomické podmienky teda v týchto regiónoch podnietili rýchly rozmach vandrovného remesla - drotárstva.

Hlinené nádoby, hrnce, motyky či iné náradie, to všetko drotári vedeli opraviť – kvalitnejšie ako iní remeselníci. Keď sa rozbila hlinená nádoba, zvykli ju opravovať špagátom, alebo dratvou, tie sa však naťahovali a prasklina po krátkom čase opäť pretekala. Drôt vydržal. Do puknutej nádoby sa navŕtali dierky, cez ktoré sa prevliekol drôtik a klieštikmi sa šikovne pozaťahoval. Túto prastarú techniku opravovania – haftovanie – poznáme ešte z antiky. Majstri však mysleli preventívne. Nádoby a pekáče nie len že opravovali, ale začali ich aj preventívne opletať drôtom (drôtenými sieťami rôznych tvarov), ešte kým boli nové. Predraté dná hrncov, kýbľov a iných kovových nádob opravovali zas akýmisi záplatami, napr. z cínu, ktoré nazývali flekmi.

Drotárstvo, a predovšetkým drotárov ako takých, nemôžeme vnímať len cez optiku toho, čo dnes obdivujeme v galériách a múzeách. Z mizerných podmienok odchádzali do sveta mnohí, no len hŕstke sa podarilo uchytiť a založiť dielne, manufaktúry a moderné podniky. Ostatní ostávali vandrovnými remeselníkmi – často nie moc odlišnými od žobrákov. Veď to aj bolo remeslo tých najchudobnejších vrchárov, ktorí mali málo, alebo vôbec nič. Veľa často nemali ani tí, ktorým nádoby a nástroje opravovali, a tak bolo dobrou výplatou aj to, keď drotár za robotu dostal jedlo a v lepšom prípade aj nocľah. Smutný a ťažký život vandrovných drotárov aspoň trochu osvetlilo, keď na svoje potulky začali priberať mladých učňov – džarkov. Tí im pomáhali aj s robotou a aj boli dobrou spoločnosťou, ktorá im predtým na dlhých cestách chýbala. Ich vzťahy sa však líšili od jedného drotára k druhému. Niektorí boli milí, láskaví a o džarkov sa dobre starali, iní si zas na nich vybíjali svoje zúfalstvo z biedy ktorú prežívali.

Hoc sa vandrovná forma remesla zachovala počas celej jeho existencie a naprieč celým svetom, mnohí drotári sa dokázali vo svete prispôsobiť novým podmienkam a svoje zručnosti využili vo fabrikách a neskôr drotárskych podnikoch, ktoré vznikali v rozvinutých mestách. Vandrovnú a často priam až žobravú živnosť tak dokázali drotári v mestách pretvoriť na remeslo, ktoré z nich spravilo vážených podnikateľov a umelcov. Remeselníci pristupovali osobitne k jednotlivým materiálom, ktoré opravovali či zveľaďovali. Iné drôty používali pri oprave bežného úžitkového riadu a iné zas pri práci s porcelánom, alebo drahými materiálmi na fajkách a šperkoch. Vtedy používali niektoré z farebných kovov, ako meď alebo mosadz, alebo dokonca čisté striebro. Tieto kovy však mali v tradičnom drotárstve len takéto estetické využitie, na opravu úžitkového riadu, pre svoju mäkkosť, neboli vhodné. Talent a zručnosť dopĺňali inšpirácie z domovskej prírody, ktorú často zobrazovali vo svojich dielach. Boli to rôzne ornamenty inšpirované drotárovou domovinou, ktoré sa zapáčili kupujúcim a pracovitosť a oddanosť remeslu, ktorú na drotároch vo svete oceňovali.

Úspech tomuto remeslu zaručilo predovšetkým využívanie materiálu, ktorý dovtedy nebol bežne dostupný, a teda služby, ktoré drotári ponúkali boli doslova bezkonkurenčné. Ich vynaliezavosť pri spracovaní, ale i samotnom prenose materiálov nepoznala hraníc. Vo svojich krošniach nosili náradie od výmyslu sveta, prinášali nové techniky a spôsoby využitia drôtu, ktorý sa vďaka tomu stal tradičným remeselným materiálom. Vyrábali rôzne pasce, náhubky pre hospodárske zvieratá, praktické nástroje pre domácnosť (sitá, strúhadlá či formy na pečenie), ozdoby domácnosti – napr. honosné lustre, samovary, ozdoby na vianočný stromčekmnohé iné. Svoju ponuku vždy prispôsobovali dopytu – počas prvej svetovej vojny napr. vyrábali drôtené opory na dlahu pre ranených vojakov.

Pestrosť drotárskych výrobkov môžeme obdivovať v rôznych múzeách či galériách, ktoré nám predstavujú tvorbu súčasných umelcov, pokračovateľov drotárskeho remesla ale i tradičných majstrov. Bohatými zbierkami sa pýšia inštitúcie v domovských krajoch drotárov, napr. stála expozícia drotárstva v Budatínskom hrade v Žiline, Múzeum Drotárie vo Veľkom Rovnom, Dlhom poli či Starej Ľubovni.

Prezrite si zbierku objektov drotárskej výroby zo Slovenského národného múzea, jeho inštitúcií a ÚĽUVu, jedným kliknutím - priamo na našom portáli.

 

 

 

Autorka článku: Lucia Bistárová

Zdroje

ČOMAJ, J. Drotárska odysea. 2011

FERKO, V. Svetom, moje svetom...: Slovenskí drotári doma i vo svete. 1985

MRVA, M., ŠKVARNOVÁ, M. Drotárstvo. 2006

Drotária. Dostupné z: https://www.drotaria.sk/drotarstvo-drotaria/historia-drotarstva

Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru – Drotárstvo. Dostupné z: https://www.ludovakultura.sk/zoznam-nkd/drotarstvo/

Komentáre (0 reakcií)
|
pridať reakciu

Pre pridávanie reakcií musíte byť prihlásený.