Sharing

Blogy meta tagy

Blogy

Jeseň | Rovnodennosť a hody

Dátum pridania: 17.09.2021

Jeseň už cítiť zo všetkých strán, dni sa po letnom období začínajú opäť skracovať, polia ostali prázdne a úroda je bezpečne uskladnená. Podľa ľudového kalendára sa jeseň začína už na Bartolomeja (24. august), no oficiálny - astronomický koniec leta a začiatok jesene nastáva jesennou rovnodennosťou.


Jesenná alebo septembrová rovnodennosť je astronomickým začiatkom jesene a dňom, kedy je na celej zemeguli (okrem zemských pólov) deň rovnako dlhý ako noc. Pre oblasti za polárnymi kruhmi to znamená, že začína obdobie polárnych nocí (na severe) alebo polárnych dní (na juhu). Kvôli vkladaniu priestupného dňa vo februári, každé štyri roky,  prvý jesenný deň neoslavujeme každý rok v rovnaký deň. Jesenná rovnodennosť pripadá na niektorý deň medzi 21. až 24. septembrom.

Na rozdiel od zimného či letného slnovratu a jarnej rovnodennosti sa príchod jesene nespája s takým veľkým množstvom ľudových zvykov a rituálov. Najvýznamnejšími sú zvyky spojené s poďakovaním za úrodu a so samotným zberom. Po ťažkej práci nastáva obdobie vegetačného pokoja a ľudia sa pripravujú na zimu.

 

Jeseň, traja putti

Významnou súčasťou jesenného cyklu je obdobie venované spomienke na zosnulých, ktorí sa podľa prastarých predkresťanských predstáv zúčastňovali na všetkých dôležitých udalostiach v živote potomkov. Tieto spomienky na zosnulých vrcholia (no nekončia) na konci jesenného obdobia, na Všechsvätých a Dušičky.

Oslavou, ktorá završovala ukončenie poľnohospodárskej sezóny, boli hody - hlboko zakorenené v slovanskej histórii. Pôvodne bolo zvykom, že hody sa začali v podvečer veľkou hostinou, ktorú sprevádzala hudba a spev a pokračovali oslavou aj nasledujúci deň. Hody sa spočiatku konali v jednotlivých domácnostiach, alebo sa v organizácii spájali viaceré rodiny a pozývali svoju rodinu a priateľov z okolitých dedín. Konzumovali sa dary poľa, lesa a riek. Neskôr sa začali hody organizovať na útratu obce. Verejne a špeciálnym spôsobom boli usmrcované obecné zvieratá, napr. teľa, vôl, baran, cap alebo kohút a mäso následne konzumovali všetci spoločne. V takomto spôsobe usmrcovania zveri môžeme pozorovať pozostatky dávnych obiet a rituálnej hostiny, ktorá mala zabezpečovať prosperitu, rozmnožovanie zveri a dobytka a vlahu polí a úrodnú pôdu.

Hygiena bývania

Ešte predtým, než začali dediny rozvoniavať rôznymi pochutinami, museli príbytky obyvateľstva a ich okolie prejsť jesennou očistou a údržbou. Tento druh komplexnej hygieny bývania sa vykonával pravidelne, na jar pred Veľkou nocou a na jeseň pred hodmi. Vonkajšie aj vnútorné priestory domov sa bielili vápnom (kalenie) alebo hlinkou, s charakteristickou bledou, alebo úplne bielou farbou. Hlinené domy sa natierali celé, pri zrubových sa natierali len vnútorné steny a kamenná podmurovka, prípadne škáry medzi drevom a trámy. Domy sa omazávali a bielili hlavne z izolačných a hygienických (dezinfekčných) dôvodov. Kvôli lepšej izolácii sa natierali aj konce hrán zrubových brvien, ktoré nechránil prečnievajúci odkvap. V niektorých obciach, napr. v Ždiari a predovšetkým v Čičmanoch toto bielenie prerástlo do ornamentiky inšpirovanej miestnou čipkou na ľudovom odeve, čím získalo dekoratívny a reprezentatívny charakter a udržuje sa dodnes. Do príbytkov si ľudia nosili rôzne doplnky rastlinného pôvodu, najmä viazaničky z rascových stebiel, orechových listov a iných aromatických rastlín, ktoré mali odpudzovať blchy či iný nepríjemný hmyz.

 

  Drevený dom, Čadca                          Drevený dom, Čadca                           Hlinený dom, Stará Myjava

 

Zábava

Spolu s hodmi, ktoré sa konali na konci oberačiek a zberov úrody, organizovali mnohé obce aj jarmoky. Jarmoky alebo trhy sa konali niekoľkokrát ročne, z čoho najväčší počet práve v súvislosti so zmenou ročných období. Jarmočná zábava rôzneho druhu bola súčasťou hodov už od stredoveku. Pri príležitosti týchto udalostí prichádzali do obcí obchodníci, ale i kolotočiari, pocestní muzikanti, zabávači – bábkari či cirkusanti a mnoho iných atrakcií. Veľmi obľúbenou formou zábavy bolo predvádzanie skroteného medveďa. Pravdepodobne v súvislosti s touto záľubou registrujeme od 14. storočia pravidlá žilinského magistrátu pre chov medveďov v meste.

Hody boli v slovanskom staroveku medzníkom hospodárskeho ročného cyklu. Netýkali sa však len žijúceho obyvateľstva – boli sviatkom celých rodov, a teda aj zosnulých. Predstavy o účasti zosnulých na dianí v pozemskom živote boli také zaužívané, že sa aj samotné hody často spájali, či prelínali s kultom mŕtvych predkov a so spomienkovými hostinami, pochôdzkami okolo kostola a cintorínov.

 

  Príprava rodinnej hostiny                                     Jarmok, Nové Mesto nad Váhom

 

Trochu náboženstva – trochu mágie

Hodovú sezónu sprevádzalo v staroslovanskom prostredí množstvo zvykov a rituálov, ktoré postupom času, a predovšetkým s upevňovaním kresťanskej viery stratili na intenzite a aj význame. Medzi najrozšírenejšie patrilo obetovanie čierneho kohúta, ktorý bol obetným zvieraťom Slovanov. Pri príležitosti hodov sedliaci obetovali kohútov alebo capov, ktorí boli usmrtení nezvyčajným spôsobom, upiekli veľký peceň chleba a nasledovala spoločná hostina, z obetného jedla sa muselo ujsť každému, a pokým sa jedlo nedojedlo, nik nesmel z dediny odísť. Naprieč oblasťami, kde sa Slovania usadili, sa s obdobnými zvykmi spojenými s usmrtením kohúta či capa stretávame až do neskorého 18. storočia a v niektorých oblastiach aj dlhšie.  

Pre organizáciu hodov a jarmokov spočiatku neboli stanovené konkrétne dni či užšie vyhradené obdobie. Jednotlivé obce ich organizovali od júna do konca novembra, počas ktorých veľká časť obyvateľstva rozmarne míňala svoje ťažko nadobudnuté prostriedky. Z týchto dôvodov Jozef II. v roku 1786 prikázal, aby sa hody v celej krajine organizovali v jeden deň -  prvú nedeľu po dni Havla, teda na Gála. Výsledkom tejto reformy však bolo organizovanie tzv. cisárskych hodov – predovšetkým v mestách (na Gála) a obecných hodov, ktoré sa stále konali v pôvodných termínoch, no v obmedzenom rozsahu.

Termíny hodov vychádzali tradične z obdobia osláv zasvätenia miestneho kostola alebo jeho patróna. Druhým významným faktorom, ktorý určoval čas konania hodov, boli už spomenuté oslavy spojené s poďakovaním za úrodu v prvej polovici jesene. Tieto dve stránky hodov – svetská a cirkevná – sa prejavili aj v rozdelení ich organizácie. Náboženskou súčasťou hodov boli podujatia organizované samotnou cirkvou, napr. v kostole a svetskou boli obecné a rodinné podujatia a stretnutia, a samozrejme – hodovanie a oslavy. Túto rozdielnosť charakteru hodov môžeme pozorovať v etymologickom výklade pomenovania hodov kermeš, v oblastiach na Spiši, Šariši a Kysuciach. Význam tohto nemeckého termínu môžeme vysvetliť ako „zasväcovanie kostola“. Ďalším zaužívaným pomenovaním hodov je aj v súčasnosti „odpust“, ktorý vychádza zo zvyku „vykupovať si“ odpustenie za hriechy formou modlitieb, spovedí alebo aj ponúkaním pohostinstva (odpustkov).

Hostina

Charakteristickým pokrmom na hodoch boli (a stále sú) múčne jedlá a koláče, tzv. hodovníky, z novej múky a alkoholické nápoje rôzneho druhu. Samotný charakter hodov a obdobie organizovania však súviseli s regionálnou odlišnosťou hospodárskeho zamerania, spôsobenou geografickými podmienkami či etnickým a náboženským zložením spoločnosti. V oblastiach, kde sa pestovalo hrozno, prevažujú hody spojené s oberačkami a vinobraním. Charakteristickým pokrmom v týchto oblastiach je pečená kačica alebo hus s kapustou, lokšou a mladým vínom. V hornatých oblastiach boli zas rozšírené „pastierske“ alebo „valaské“ hody, usporadúvané 26. októbra, na Mitra, počas ktorých bača a valasi vo sviatočnom odeve do kostola priniesli obetu - oštiepky a syr. Po tom, čo ich majiteľ oviec vyplatil, nasledovali bujaré oslavy sprevádzané spevom, tancom a jedlom. V mierne upravených formách sa tzv. mitrovanie zachovalo až do druhej polovice 20. storočia.