Sharing

Blogy meta tagy

Blogy

Zima | Priadky, páračky a zabíjačky

Dátum pridania: 27.10.2021

I keď je oficiálny prvý zimný deň ešte v nedohľadne, zima nám už klope na dvere, maľuje mrazivé kvety na okná a my stále častejšie vyslovujeme, že zima je tu! Aj napriek tomu, že oficiálny kalendár určuje začiatok zimy na deň zimného slnovratu (v roku 2021 nás čaká 21.12.), ľudia od nepamäti určovali jej počiatok na dni, počas ktorých zaznamenávali väčšie teplotné rozdiely.


Hoc je Slovensko rozlohou neveľká krajina, určovanie presného začiatku ročných období v ľudovom kalendári v minulosti vychádzalo predovšetkým z jej geografickej rozmanitosti. Keďže bežní ľudia nevenovali oficiálnemu kalendáru až takú veľkú pozornosť, ba niektorí ani nepoznali názvy všetkých mesiacov, ľudový kalendár vychádzal z členenia cirkevného roka. V tom zohrávali dôležitú úlohu cirkevné sviatky a pamätné dni jednotlivých svätcov. Ľudia sústredili svoju pozornosť na počítanie nedelí a ich rok bol zásadne ovplyvnený meniacim sa počasím, ktoré priamo vplývalo na rozdelenie ich aktivít na poli, hospodárstve a v domácnosti.

Kým v horských – chladnejších oblastiach na severe ľudia hovorievali, že sneh prinesie Martin (11.novembra), ktorý podľa porekadiel „príde na bielom koni“, v južnejšie položených oblastiach sa zas spoliehali skôr na pranostiku, ktorá naznačovala, že na Katarínu (25. novembra), by ešte zima a mráz byť nemali. Hovorievalo sa, že „ak na Katarínu stojí hus na ľade, na Vianoce bude stáť na blate“. Tieto skutočnosti odrážali skutošnosť, že v severných oblastiach prichádzala zima oveľa skôr ako v tých položených južnejšie.

V každodennom živote ľudí zmena počasia (obdobia) predstavovala zmenu v charaktere prác, ktoré vykonávali. Kým počas teplých období prevládali práce na poli či v horách, v zimných mesiacoch sa sústredili na prácu v domoch a vnútri hospodárstva. Zamedzenie práce na poli či v lese naznačujú aj povery, podľa ktorých ľudia verili, že ak by napr. na deň sv. Tomáša (podľa starého cirkevného kalendára 21. december), patróna furmanov a lesov, šli do hory, mohlo by ich zavaliť – vravievali, že „na Toma seď doma!“ alebo „na Tomáša hora nie naša“.  Sezónnymi prácami v zime boli oprava a zhotovovanie náradia, pradenie, tkanie, šitie, páranie peria či zaklatie ošípanej a spracovanie jej mäsa a vnútorností, ktoré sprevádzala domáca hostina.  Zabíjačku označovali ľudia na Slovensku niekoľkými názvami, medzi najznámejšie patrí zakáľanie/ zaklatie, zakáľačka, karmina či svinský kar. Význam zabíjačiek v minulosti nevychádzal z „jednorázovej“ hostiny, práve naopak, šlo o pracovno-spoločenskú udalosť, počas ktorej sa zišla rodina alebo susedia, spracovali celú ošípanú a podľa tradície sa navzájom obdarovávali jedlom – čím si zabezpečili dlhodobú obživu.

Predvianočné zabíjačky

Načasovanie takejto zabíjačky bolo podriadené niekoľkým faktorom. Prvým bolo počasie – zabíjačky sa konali v obdobiach so zníženou teplotou, kedy bolo mäso v bezpečí pred hmyzom a skazením. Ďalším významným dôvodom boli blížiace sa sviatky, a to jedny z najdôležitejších v roku – najviac zabíjačiek sa konalo pred Vianocami a potom zas v období fašiangov. Predvianočná zabíjačka sa však nekonala len kvôli ním – z prasaťa zabitého na deň svätého Tomáša malo byť najlepšie mäso, ktoré dlho vydrží a vyškvarená masť zas mala mať rôzne liečivé účinky – „masť na Tomáša zdravie prináša“. Ľudia zvykli zo zvieraťa spracovať všetko, hovorievalo sa, že „po zakáľačke nesmie ostať zo svine ani paznecht“. Časti zvieraťa, ktoré sa neodkladali vcelku, alebo neboli také „kvalitné“ ako napr. koža, tuk a vnútornosti, sa spracovali na údenie, zabíjačkové kaše, jelítka či huspeninu. Tlačenky a klobásy sa v slovenskom prostredí začali pripravovať až neskôr. Kosti z prasaťa zabitého na Tomáša zas pobrali slobodné dievčatá na ľúbostnú mágiu. Rozhádzali ich po dvore a čiu kosť odnieslo nejaké zviera ako prvú, tá sa aj prvá vydala.

Priadky a páračky

Významnou sezónnou aktivitou v zimnom období boli priadky, nazývané tiež prástky alebo večurky, ktoré trvali od konca októbra až do jari – zvyčajne končili v období fašiangov. Po stáročia boli priadky jednou z hlavných a stabilných príležitostí pre spoločenský život mládeže. Priadky začínali koncom októbra, no nie neskôr ako 1. novembra a zúčastňovali sa ich dievčatá od 14 – 15 rokov. Na prvé priadky dievča neprichádzalo nikdy z vlastnej iniciatívy, muselo počkať, kým ho staršie priateľky prizvú a vypýtajú od mamy. Keď dievčatá začali chodiť na priadky, bolo to znakom, že ich možno považovať za dospelé.

V mnohých oblastiach bolo zaužívané, že sa priadky stretávali celú zimu v jednom dome. Najčastejšie si mládež vyberala domácnosti, kde bývalo menej ľudí a kde neboli malé deti. Popredu sa s gazdinou dohodli na stretávaní u nej v kúdeľnej izbe, alebo ako sa hovorilo, chodili do vrstvy. Aby mali počas priadok teplo a svetlo, nosili dievčatá so sebou okrem praslice z domova polienko-dve dreva a kúsok petroleja, alebo ich kupovali zo spoločných peňazí. Schádzali sa celý týždeň, okrem soboty a nedele, aj keď nepriadli každý deň. Podľa ľudových predstáv bol štvrtok považovaný za deň, kedy sa nesmelo priasť. Podľa povier tá, ktorá bude vo štvrtok priasť, bude počas najsúrnejších prác nemohúca na ruky. Inde zas verili, že štvrtok sa nepradie, aby si nepohnevali vlkov, ktorí by zo zlosti potom roztrhali všetky ovce. V skutočnosti však má štvrtkový zákaz korene v predkresťanskom období, kedy bol tento deň považovaný za sviatočný, zasvätený Perúnovi a nesmela sa vykonávať žiadna manuálna práca. Jeho význam v kresťanskom svete slabol a postupom času sa obmedzenie zredukovalo na pradenie. Počas stretávania v štvrtky si tak dievčatá nosili iné práce – vyšívanie, perie na páranie, alebo vykonávali práce pre domácnosť gazdinej, u ktorej sa stretávali. Ďalšími dňami kedy dievčatá nepriadli, boli tzv. stridžie dni, a tie dievčatá využívali na rôzne čary, predovšetkým ľúbostné, hry a zábavu. Počas týchto dní sa dievčatá snažili privábiť si nejakého mládenca, alebo vyveštiť kedy a za koho sa vydajú.

Miestnosť alebo chyža, v ktorej sa dievčatá stretávali, neslúžila len na prácu, ale na rôzne hry a tanečné zábavy a stretnutia, a preto po skončení priadok museli miestnosť vyupratovať, vybieliť a poopravovať otlčené steny a pod. V utorky a štvrtky, tzv. dievocké dni, prichádzali za dievčatami do vrstiev mládenci. Boli netrpezlivo očakávaní – obzvlášť ak sa v dedine nachádzali viaceré domy, kde sa priadky stretávali. V takom prípade bolo pre dievčatá obzvlášť dôležité, aby mládenci ich dom neobišli, bolo to otázkou prestíže. Nečudo, že dievčatá na prilákanie mládencov využívali rôzne magické úkony, ktoré mali chlapcov prilákať k nim a zabrániť, aby sa schádzali u iných.

Ak prichádzali mládenci v dni, keď sa priadlo, alebo páralo, museli mať dievčatá robotu hotovú ešte pred tým, než dorazili. Mládenci totiž prichádzali síce s dobrou náladou, muzikou a dievčatá sa na nich tešili, no často im spravili kadejaké šibalstvo či dokonca škodu – potrhali nite, rozfúkali perie, alebo podpálili vyčesané konope či ľan. Podpáliť priadke, ktorá pri robote zadriemala, kúdeľ patrilo totiž k obľúbeným žartom. Na Orave jej takémuto „krutému“ žartu dokonca aj zaspievali: „Pri vretienci zadriemala, neskoro sa zbadala, iba keď jej horela, z ľanu biela kúdeľa.“ Šibalskí mládenci niekedy dievčatám, ktoré sa im páčili, kúdeľ ukradli, aby dievča vyšlo poň von, kde mohli byť chvíľku sami. V oblastiach, kde dievky chodili na priadky spoločne so ženami, ktoré na zábavu dozerali, bolo záletných príležitostí menej, o to viac sa však venovali rozhovorom o starých zvykoch, ktorých nositeľmi boli práve staršie generácie, čím sa tradovali ďalej, a tak zachovali aj do dnešných dní.

Okrem pradenia sa počas dlhých studených večerov ženy a dievky venovali páraniu peria, tzv. páračky, driapačky, drápačky. V rôznych regiónoch sa pravidlá týkajúce sa obdobie spracovávania peria líšia. Kým v niektorých regiónoch páračky – rovnako ako priadky – trvali od Martina až do fašiangov (nie však dlhšie), inde sa začalo párať hneď po ukončení zberu úrody a perie muselo byť napárané ešte pred Martinom. Na priadkach sa dievčatá venovali predovšetkým mágii ľubostnej, povery a magické úkony, ktoré sa spájali s páraním peria, boli zas viazané predovšetkým na hospodársky život a prosperitu. Na príklad, na páranie sa v jeden večer mohlo doniesť len toľko peria, koľko ženy dokázali napárať. Ak by totiž perie ostalo nenapárané, gazdinej by sa v ďalšom roku nevydarili húsatá. Hrniec, v ktorom ženy doniesli perie, postavili na podlahu hore dnom a musel tak ostať až kým všetko nedopárali. Ak by tak nespravili, husi by ostali chromé. Počas celého párania sa muselo perie udržiavať pekne na hromádke, aby aj húsatá ostávali pokope.

 

Napriek tomu, že pravidelné stretávanie mládeže, ich bujará zábava s erotickým podtextom a občasné spoločné nocovanie v kúdeľniach (tzv. vypradené/prepriadané noci) vyústili k tomu, že cirkev priadky v priebehu 16.-19. storočia zakazovala, táto spoločná aktivita sa zachovala vo svojej pôvodnej forme až do 50. rokov 20. storočia.

 

 

Autorka článku: Lucia Bistárová

Zdroje

HORVÁTHOVÁ, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava 1986.

Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom. Encyklopédia. Dostupné z: www.ludovakultura.sk

Komentáre (0 reakcií)
|
pridať reakciu

Pre pridávanie reakcií musíte byť prihlásený.