Striedanie ročných období je prirodzeným javom, ktorý intenzívne ovplyvňuje život ľudí aj v súčasnosti. Roľníci v minulosti vnímali predovšetkým dva striedajúce sa protipóly – zimu a teplo (leto), no nevnímali ich ako zákonitosti prírody, ale ako výsledok pôsobenia nadprirodzených síl.
Ako v mnohých iných prípadoch, i v tomto sa domnievali, že prevedením vybraných rituálov a úkonov môžu proces príchodu jari a plodného obdobia urýchliť, alebo jeho napredovanie prispôsobiť svojim potrebám.
Vynesenie smrti z dediny
Druhú nedeľu pred Veľkou nocou nazývame Smrtnou. Dievčatá a chlapci zvykli v tento deň po dedinách či menších mestách obchádzať s figurínou (zvyčajne ženskou) – Morenou (zriedkavo sa stretávame aj s mužskou, tzv. Dedkom), ktorá bola symbolom zimy, choroby, smrti a iných zlých síl, ktoré príchod jari a leta zadržiavali. Slamenú postavu odetú do ženských šiat v sprievode piesní vítajúcich leto a teplo vyniesli za dedinu, kde ju hodili do rieky či potoka, alebo spálili. V rôznyhc regiónoch Slovenska sa stretávame s pomenovaním Morena, Muriena, Marmuriena alebo Kyseľ a Kiseľova žena.
Zvyk vynášania Moreny z dediny sa na našom území rozšíril predovšetkým v období stredoveku. Z tohto obdobia sú dochované aj prvé písomnosti, vysvetľujúce význam a dôvody týchto obchôdzok. Predovšetkým v tomto období sa totiž u západoslovanských národov stretávame s predstavou, že obchôdzka a vynesenie smrti z dediny von mala obce ochrániť pred morovými epidémiami. Aj preto je Morena známa aj ako morová žena alebo morová bába.
Tieto predstavy a zvyky sa prelínajú s doteraz dostatočne neobjasnenými staroslovanskými rituálnymi úkonmi, ktoré naznačujú, že zaužívané vynášanie – obetovanie slamenej figuríny je náhradou pôvodne skutočných ľudských obiet. S takouto významnou obetou božstvám vegetácie a plodnosti sa stretávame vo viacerých roľníckych kultúrach, a preto je pravdepodobný jej výskyt aj v prípade Slovanov, ktorí si takto chceli získať priazeň agrárnych božstiev a zabezpečiť úrodu. V zmysle mágie podobnosti malo obetovanie figuríny alebo ľudskej obety Moreny zabezpečiť smrť zimy a jej ženský princíp zas privodiť novú plodnú energiu zeme.
Ako už bolo spomenuté konkrétnu podobu, v ktorej sa zvyk dochoval až do polovice 20. storočia, získalo vynášanie Moreny práve v obdobiach morových epidémií v priebehu 14. storočia, kedy figurínu nevynášala len mládež, ale i dospelí a dokonca aj kňazi, aby ochránili dediny a mestá pred chorobou, a teda smrťou.
Takéto oddávanie sa pohanským rituálom sa pochopiteľne nepáčilo cirkvi, ktorej predstavitelia na pražskom sneme v roku 1366 vynášanie smrti a obrady s ním súvisiace zakázali. Práve zákaz pražskej synody z tohto roku je prvou písomnou zmienkou o zvyku vynášania Moreny.
Kto je Morena?
Bohyňa zimy, dcéra bohyne lásky Lady a kontrastná sestra života a životnej sily Živy, Morena predstavovala chmúrnu bohyňu, matku démonov, nešťastia, chorôb a smrti. V komnatách svojho chrámu skrývala sviece života každého smrteľníka, ak sviečka zhasla, skončil život jedného človeka. V slovanskej mytológii bola temná Morena zobrazovaná ako krásne mladé dievča s tmavými vlasmi s kryštálovou korunou, odetá v diamantmi posiatych šatách. Z jej výtvorov boli veľmi obávané studničky s mŕtvou vodou, do ktorých pritekala voda z prameňa v podsvetí – krajiny Nav.
Svetu Morena vládla v „temnom“ období zimy a obradne zomierala na jar, kedy ju na tróne striedala jej setra Živa, plná svetla a života.
Morena, Morena, za kohos´ umrela?
Vynášanie Moreny bolo tradične prevádzané spevom. V niektorých oblastiach sa spievali piesne vyprevádzajúce zimu a vítajúce leto, teplo, zeleň, inde vznikli piesne špeciálne venované Morene. V mnohých oblastiach sa však zvykli spievať v sprievode len náboženské piesne, čo si ľudia odôvodňovali tým, že je pôst, a preto oslavy či oslavné piesne neprichádzali do úvahy. V oblastiach na Kysuciach, Orave, Spiši či Liptove mládež v sprievode spievala piesne venované Morene, často i žartovné, neboli však sprevádzané muzikou, ktorá bola počas pôstu zakázaná.
Po tom, čo dievčatá Morenu vyniesli z dediny, vyzliekli jej šaty a spálili ju, alebo hodili do vody. Popol z Moreny niekedy ľudia zvykli rozsypať po poli, alebo keď ostala slama, primiešali ju do osiva. To všetko samozrejme za účelom privodenia bohatej úrody, alebo ochrany pred prízemným mrazom, krupobitím a pod..
Negatívnu či pochmúrnu podstatu Moreny upevňovala aj skutočnosť, že koniec zimy bol spájaný s veľkým množstvom úmrtí, ku ktorý dochádzalo v dôsledku chorôb alebo chladu, keďže sa míňali zásoby dreva, ale i jedla. Vynesenie Moreny, a teda symbolické ukončenie zimy (vnímanej ako krutej) bolo preto v dedinách netrpezlivo očakávané. Dedinčania mnohokrát dievky nabádali, aby už Morenu zaniesli. Po samotnom vynesení Moreny nasledovalo akési druhé kolo obchôdzok, kedy oblečenie zničenej figuríny mládež zaniesla richtárovi, ktorý ich za túto „službu“ odmenil jedlom. Inde sa do Moreninho odevu oblieklo vybrané dievča a v sprievode ostatných prešla po dedine, kde ju odmenili ľudia vajíčkom alebo drobným kusom jedla. Z tohto tzv. „vyžobraného“ jedla pripravili večeru, na ktorú prizvali mládencov a spoločne ju zjedli.
I keď bola zima v priestore vidieckeho obyvateľstva vnímaná ako ťažké obdobie plné nástrah a výziev, je súčasťou kolobehu, a preto vždy bolo potrebné sa s ňou patrične rozlúčiť. Vynesenie Moreny a symbolické ukončenie tohto obdobia je zvyk, ktorý sa v našich končinách aktívne praktizoval do prvej polovice 20. storočia. Dnes je súčasťou folklórnych vystúpení či slávností a patrí medzi obľúbené ľudové zvyky nielen v dedinskom prostredí.
Autorka článku: Lucia Bistárová
Zdroje:
BEDNÁRIK, R.: Zvykoslovné pramene výtvarného prejavu slovenského. Turčiansky Sv. Martin 1942.
HORVÁTHOVÁ, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava 1986.
STOLIČNÁ, R. (ed.). 2000. Slovensko: Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava 2000.
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom. Encyklopédia. Dostupné z: www.ludovakultura.sk
