Sharing

Blogy meta tagy

Blogy

Danka Šubová: Vždy ma lákalo niečo nové

Dátum pridania: 24.08.2020


Počiatky múzejnej kultúry v Liptovskom Mikuláši siahajú až do polovice 19. storočia, kedy vznikala prvá zbierka starožitností, pamätností a prírodnín liptovských. Postupne sa formovala inštitúcia, ktorá prešla počas svojej histórie rôznymi zmenami. Od polovice 20. storočia sa múzeum špecializuje najmä na prezentáciu a výskum krasových oblastí. Dnes je Slovenské Múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva špecializovaným múzeom s celoštátnou pôsobnosťou pre oblasť ochrany prírody a krajiny v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky.
Ide však o jedno z najmodernejších múzeí na Slovensku. Na ploche troch poschodí a približne 1 400 m² prezentuje svoje zbierky súčasným jazykom, ktorý oslovuje rôzne generácie.  Aj o tom, ako tieto expozície vznikali a že to nebola ľahká cesta sa dozviete z rozhovoru so súčasnou riaditeľkou múzea, Danou Šubovou. Rozhovor vznikol v rámci prípravy seriálu Aj toto je múzeum/ galéria.

 

Aká bola Vaša cesta do múzea? 

V múzeu pracujem už 21. rok a moja cesta sem bola vcelku zaujímavá. Aj keď to bolo zo začiatku náhodné stretnutie, neskôr sa tie spojenia, prečo som tu a prečo som tu aj tak dlho zotrvala našli. Pôvodne som pracovala ako vedecký pracovník z oblasti geneticko-šľachtiteľského výskumu, kde som robila so zemiakmi. Čo na prvý pohľad vyzerá úplne mimo sféry múzea. Ani som nikdy nechcela pracovať v múzeu. Pôsobila som ako pedagóg na vysokej škole aj ako lektor na Akadémii vzdelávania, ale vždy som hovorila o životnom prostredí. Po pôsobení v Šľachtiteľskom ústave som sa dostala na vysokú školu do Zvolena, ktorá sa neskôr presťahovala do Banskej Štiavnice.  To už bolo pre mňa príliš ďaleko, tak som sa vrátila späť domov, na Liptov. Keď som išla okolo tohto múzea, tak som vošla do vnútra. Samú ma prekvapila šírka záberu múzea aj to, že tu robia výskum, aj keď nie tým spôsobom, na aký som bola zvyknutá.  Na počiatku ma jaskyniarstvo až tak neoslovilo, skôr ma zaujímala ochrana prírody. Aj keď ono sa to v určitom bode spája. Predtým som robila veľa prezentácií, aj keď „posterových“, čo je trochu iné ako muzeálny panel. Čiže prvé do čoho som sa zapojila bolo vzdelávanie a tvorba výstav. 

Mohli by ste nám v skratke predstaviť expozície, ktoré návštevník môže nájsť vo vašom múzeu? 

V suteréne je expozícia s názvom Kras a jaskyne Slovenska. Dá sa povedať, že je jediná takého rozsahu. Určite aj iné múzeá majú časti, ktoré sa venujú jaskyniarstvu, avšak nie v takom rozsahu. Toto múzeum vzniklo v roku 1930 ako Múzeum Slovenského krasu, preto bol aj prvotný zbierkový fond orientovaný na jaskyne, takže zbierky v tomto smere sú naozaj bohaté. Táto časť je venovaná komplexne jaskyniam, a to z hľadiska archeológie, paleontológie, biospelológie, ale aj jaskynnej výzdoby.  

Na prvom poschodí sa nachádza prírodovedná „klasika“. Teda od vzniku vesmíru, mineralógie, až k živej prírode, botanike a zoológii. Svoju časť má aj genetika, aj keď nie veľkú. To nie je úplne bežné v tomto type múzea na Slovensku. Ďalšou časťou je expozícia venovaná histórii ochrany prírody. Máme aj špecializovaný archív venovaný tejto téme. Potom je expozícia Natura 2000, ktorá sa venuje chráneným územiam z pohľadu európskej legislatívy. Poslednou časťou na tomto poschodí je paleontológia, ktorá je tiež veľmi obľúbená medzi návštevníkmi. 

 V podkroví je expozícia, ktorá spája rôzne pohľady na ochranu prírody a hôr. Je tu časť národopisu, kde nájdeme napr. rôzne oblečenia alebo nástroje či už tradičnej kultúry pastierov, alebo neskôr voľnočasových aktivít ako lyžovanie, turistika alebo horolezectvo. Zároveň sa tu otvárajú mnohé otázky spojené s týmito aktivitami, ako ich regulovať a pod. V druhej časti sú prezentované činnosti, ktoré spadajú viac do sféry ekonomicko-spoločenskej. To je napr. drevárstvo a lesníctvo.  Práve tieto oblasti sú dnes veľmi diskutované v súvislosti s klimatickou zmenou a životným prostredím. Ďalšie oblastí sú poľovníctvo, rybárstvo a včelárstvo, alebo poľnohospodárstvo marginalizovaných oblastí.  Všetky tieto oblasti vytvárajú okruh rôznych tém a otázok. Ako spojiť ochranu životného prostredia s ekonomickými a spoločenskými záujmami. Táto expozícia je z veľkej časti vyskladaná zo zapožičaných predmetov z iných múzeí – Lesníckeho, Drevárskeho múzea a iných. Akcent je však na ochranu prírody. 

Keď návštevník prechádza expozíciami, naozaj cítiť, že sú premyslené, je tu mnoho detailov, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Ako vznikajú expozície vo vašom múzeu?

Nechcem aby to vyznelo pateticky, ale vždy je to spoločné dielo. Rozptyl oblastí, ktoré sú tu predstavené je veľký. Preto je potrebné osloviť veľa ľudí. A to jednak odborníkov, ktorí musia hodnotiť tú svoju stránku, ale aj ľudí s umeleckým cítením. Častokrát sa tieto dve profesie ťažko dávali dokopy. Tvorili sme botanickú expozíciu, kde sme chceli predstaviť čo najväčší počet rastlín. Následne sme ju dali recenzovať odborníčke z danej oblasti. Tá nám však vyčítala, že tam je málo tráv. Lenže akoby to vyzeralo, keby zo siedmych obrázkov bolo šesť tráv? Koho by to zaujímalo? Odbornosť je dôležitá, no nie je však jediná. Museli sme to citlivo komunikovať. Ale aj z výtvarného hľadiska sme museli počúvať mnohých. Celkovo na tvorbe expozícií pracovali štyria architekti, dvaja zvukári a ešte asi dvadsaťdva ďalších umelcov, ktorí nám vyrábali rôzne makety, modely a pod. Všetkých sme museli  presvedčiť, že vytvárame spoločné dielo a každý k tomu musí pridať, no nemôže si presadzovať len to svoje. Bolo to náročné, ale veľmi pekne si na to spomínam. Niekedy som musela aj kričať a niekedy som bola nepríjemná, niekedy možno až sprostá. Ale bola to veľmi pekná práca. 

Pristupujete k tvorbe výstav, podľa mňa, veľmi inovatívnym spôsobom. Ako príklad spomeniem spojenie hudby a minerálov. Môžete nám povedať viac ako vznikol tento projekt? 

Mňa vždy lákalo niečo nové. Niečo také čo tu ešte nebolo a chcela som veci predstaviť iným spôsobom. To bola pre mňa vždy výzva. Vždy ma zaujímalo spojenie hudby so živou, ale aj neživou prírodou. Veď ono to bolo odjakživa inšpiráciou pre mnohých hudobných skladateľov. Túto expozíciu sme sa rozhodli pripraviť netradičnou formou. V pozadí znejú tóny, ktoré referujú k jednotlivým prvkom v periodickej tabuľke. Okrem toho, že sa deti naučia rozoznávať jednotlivé tóny, hlasy a hudobné nástroje, naučia sa aj koľko, a aké prvky sú v jednotlivých mineráloch a zlúčeninách. Môžete tak sledovať od vyšších po nižšie tóny aj v periodickej sústave prvkov. Keď tu boli ľudia z Hudobného múzea alebo ľudia hudobne vzdelaní, tak ich to veľmi oslovilo. Myslím, že by sa s tým dalo pracovať aj ďalej a vytvoriť špeciálny program. Zatiaľ sme sa však k tomu nedostali, aj keď sme mali rôzne ponuky. Raz sme tu mali koncert, počas ktorého umelci hrali na rôznych rastlinách, kaktusoch alebo drievkach. Verím, že sa nám raz podarí zrealizovať aj sprievodný program k tejto expozícii.  

Ja som na začiatku prišla s rôznymi nápadmi a inšpiráciami, ktoré som zozbierala v iných, aj zahraničných, inštitúciách. V konečnom dôsledku sme vedeli aplikovať asi len 20 percent. Sama som sa v tom procese tvorby učila ako to adaptovať a prispôsobovať vlastným priestorom a kontextu. Niektoré veci jednoducho nie sú prenosné. Vznikol by tak nesúrodý mix. Na to je naozaj nutné rôznych ľudí, ktorých treba počúvať. Vedieť si dať poradiť a byť citlivý voči tomu, čo hovoria. Naučiť sa, kedy ich máte poslúchať a kedy naopak neposlúchať. To je dosť ťažké. 

To, čo sme spravili je, že sme dali aj spoločenskovedné predmety do prírodovedných expozícií. Sú tu známky, mince, platidlá. Niekto by povedal, že čo to robí v expozícii tohto druhu. Ja si však myslím, že toto múzeum je aj pre zberateľov, ktorí zbierajú známky, mince alebo pohľadnice a že je dobré, keď aj tieto zbierky sú vystavené. Samozrejme, keď súvisia s témou. 

Druhá vec, v múzeách sa často stáva, že botanik vidí len to botanické, zoológ vidí len to zoologické atď. Preto sme sa aj v našich expozíciách snažili predstaviť aj rastliny, ktoré v týchto biotopoch rastú. Lebo ako genetik, som rovnako rastlinný genetik ako živočíšny genetik, preto je mi bližšie spájať to dokopy. 

Čo ešte bolo pre Vás dôležité, keď ste tvorili tento celok? 

Čo som naozaj chcela, aby sa aplikovalo, a aby to bolo múzeum pre rodiny. Lebo rodiny sú spolu málo, a zároveň rodina je základ vzdelávania. Chcela som tú rodinu doviesť do múzea a hlavne, aby sa tu cítila dobre. 

Aby si tu otec s mamou, resp. aj stará mama so starým otcom našli to svoje, a to v takej forme, ako im to vyhovuje. Aby to nebolo príliš prezvučené, toho som sa bála. Na druhej strane, aby si deti našli to, čo ich baví. Oni si počúvajú „načúvatká“, hrajú sa s dotykovým displejom a pod. Teda spojiť to miesto pre rodinu, ktorá tu bude môcť prežiť príjemné chvíle. To záleží aj od ľudí, ktorí sprevádzajú, načo tiež dávam dôraz. To stále zdôrazňujem, aby sa tu zahrali, naučili, ale najmä dobre cítili. Že sem neprišli zbytočne, že tu neotravujú, neoblbujú a neohučia...

Spomínate detského návštevníka. Viem, že máte naozaj veľkoryso navrhnuté edukačné programy pre rôzne vekové skupiny. Mohli by ste vypichnúť niečo, čo je, podľa Vás, zaujímavé a dôležité? 

Ďalšou aktivitou, s ktorou sme už začali a ďalej by sme ju chceli rozvíjať, je učiť deti porozumieť tomu, čo počujú a čítajú. Dnes sme zahltení toľkými informáciami, že aj počúvame, ale nerozumieme... Jednou z aktivít, ktorú sme začali robiť je, že napr. rozprávku o Ferdovi mravcovi spájame so životom spoločenstva mravcov, to ako fungujú v hierarchii, ako komunikujú atď. Deti si takto čítajú a následne debatujú, čo počuli, ako tomu porozumeli, čo si myslia a čo vedia. Treba jednoducho učiť ľudí terminológiu. Mám skúsenosť, že tej nerozumejú častokrát ani učitelia, ani úradníci. Ja som mala taký program, s názvom „plod“. Vysvetľoval, v celej šírke, tento pojem a jeho obsah. Ľudia poznajú čerešňu ako plod, ale existuje aj ľudský plod, či plod ryby. Žiaci sa učia poučky, ale ak to majú vysvetliť, tak tej podstate nerozumejú. 

Napríklad sme zaviedli aplikáciu na smartphone, ktorá je u detí veľmi obľúbená, u učiteľov už menej. Deti tak môžu chodiť po múzeu a riešia testy. Našim cieľom však bolo, aby sa zamysleli nad tým textom, aby rozmýšľali. Nie je to klasický test, kde je napísané, že výsledkom je jedna z odpovedí. Ale výsledok musia hľadať „medzi riadkami“, musia nad textom premýšľať. To je dôležité, aby sme naučili ľudí myslieť, mať svoj názor. Lebo bez toho sme ako ovce, ako tu v našej expozícii. 

Múzeum dáva túto možnosť, lebo ten záber je veľmi široký. Keď si vezmeme len samotné jaskyniarstvo, geológiu, hydrológiu, geomorfológiu, históriu, paleontológiu, archeológiu. Múzeá tak robia takých maličkých polyhistorov z ľudí tým, že zaberajú taký široký rozsah. Ale to platí pre všetky múzea, nielen pre naše. To ja môžem porovnať napr. s vedou, že tam sa človek veľmi úzko špecializuje a ten pohľad na svet je zrazu veľmi úzky. Na múzeách je pekné to, že ten pohľad sa roztvára. Je preto dôležité pre deti aj dospelých, že si tie vedomosti môžu spájať a rozširovať.

Akú úlohu majú múzeá v spoločnosti ako takej ? 

Pred nedávnom som bola na konferencii ICOM v Japonskom meste Kjóto, kde bola niekoľkokrát spomenutá myšlienka múzea ako diskusnej platformy, kde by jednotlivé skupiny medzi sebou vedeli diskutovať rôzne otázky životného prostredia. Lebo nie je to také jednoduché, že takto to je, takto je to správne a je to jediná cesta. Ak by to bolo také jednoduché, tak mnohé veci máme dávno vyriešené. Tu, u nás, sú na to priestorové podmienky vytvorené. Tu sa môžu stretávať skupiny odborníkov, prípadne študentov a spolu otvárať rôzne otázky. Je potrebné naučiť sa vnímať, že nie všetci máme na to rovnaký pohľad a často je ťažké si navzájom argumentovať. Práve environmentálna problematika bola jednou z dvoch najdôležitejších tém, ktoré boli prezentované na spomínanej konferencii v Japonsku. A najmä globálny pohľad na túto problematiku. Práve múzea môžu byť tou diskusnou zónou, kde tieto témy môžu rezonovať. Kultúrne dedičstvo sú aj tieto poznatky, nie len tanec a spev. Sú to témy , ktoré sa dotýkajú každého z nás.   

Aj keď mnohé vízie a nápady sa Vám podarilo aplikovať, určite existuje ešte mnoho vecí, ktoré plánujete zrealizovať alebo o nich snívate. Môžete prezradiť aspoň niektoré z nich? 

Tejto budove chýba jeden priestor, nielen oddychový, ale aj taký, kde sa môže návštevník občerstviť a najesť. Lebo tu, u nás, môžu návštevníci stráviť aj niekoľko hodín a možno aj celý deň, pretože vstupné je vždy na celý deň. Takže chýba miesto, kde si môžete oddýchnuť a občerstviť sa. Každý má predsa hlad.

Mojou víziou je, aby sa tu človek mohol jednak občerstviť, ale aj si niečo prečítať. Preto by som toto miesto chcela spojiť aj s našou knižnicou. Už máme na to vypracovanú aj finančnú analýzu.

Komentáre (0 reakcií)
|
pridať reakciu

Pre pridávanie reakcií musíte byť prihlásený.