Peter Láder je jedným z profesionálnych pracovníkov – murárov, ktorý sa už niekoľko rokov podieľa na obnove slovenských hradov. Pôsobí na hrade Gýmeš, ale aj na hrade Revište. V rozhovore nám porozprával o samotnej murárskej činnosti, ale aj o svojej záľube v histórii stavania historických sídel.
Aká je Vaša úloha pri obnove hradov?
My sme murári, takže našou hlavnou úlohou je vykonávať murárske a konzervačné práce.
Ako postupujete pri Vašej práci?
Rozsah a jednotlivé detaily sa konzultujú s metodikom, to je architekt-historik. Na základe toho sa pristupuje k murárskej práci. Opäť ak je nejaký problém alebo nejasnosti, tak sa to s ním skonzultuje. Zbytok je na murárovi, aby trošku vedel „čítať v tom murive.“ Ide o zachovalé časti, v ktorých sa dá zorientovať.
Teda kreativita je na Vás?
Určite áno. Metodik Vám navrhne dvojrozmerný, na papieri nakreslený objekt. Preniesť ho do reality musíte už vy. Jedna vec je, že papier znesie všetko. A druhá vec realita sama. Na papieri máte rovné línie a v skutočnosti je múr zvlnený, poprehýbaný a dopraskaný. Je to teda na murárovi prispôsobiť návrh realite. V projektoch moderných stavieb chcú od vás presnosť na desatiny milimetra, avšak tu sa práca prispôsobuje za jazdy. Dôležité je, aby realita v hrubom zodpovedala plánom. Na hrade Revište sme zatiaľ nemali problém. Tie boli skôr na iných hradoch, kedy sme nad plánmi maturovali dva dni, ale nakoniec sme si s tým poradili. Za tie roky, čo to už robíme, človek má nejakú predstavu. Vie, čo sa vyžaduje. Vie, aké sú hlavné metódy.
Ako dlho už pracujete na obnove hradov?
Keď spočítam aj tie dobrovoľnícke roky, tak ťahám 12 rokov. Najskôr som sa na obnove hradov podieľal ako dobrovoľník, ale teraz posledných 6 rokov to mám ako živobytie. Na Slovensku je málo profesionálnych pracovníkov v tejto oblasti. Školy síce vychovávajú reštaurátorov, ale tí nie sú zameraní na murovanie a na tradičné murárske technológie. Skôr sa zaoberajú reštaurovaním dreva, tkaninou a omietkami. Dá sa teda povedať, že najväčší odborníci sme my, čo sa tomu venujeme takto na hradoch.
Ako určití profesionáli viete pracovať aj s tradičnými materiálmi?
Na začiatku sme sa samozrejme museli niektoré veci učiť alebo objavovať nanovo. Mnoho poznatkov sa totiž pozabúdalo v dôsledku práce s novými stavenými technológiami. Prestali sa používať už za socializmu, vyhlásili sa za nemoderné alebo prekonané. Výsledkom bolo, že odborní pracovníci robili divočiny. Používali rovnaké technológie ako na nových moderných stavbách. To bolo nevhodné. Čas ukázal, že staré a nové materiály sa neznášajú. Napríklad na hrade Likava boli trámové stropy nahradené železobetónovými doskami. To už samo o sebe hovorí, že z toho nemôže vzísť nič dobré ani pre statiku, ani pre estetiku. Betón je ťažší, zároveň na seba viaže vlhkosť a potom to degraduje pri styku s pôvodným murivom. Preto, kde bolo drevo, nech je drevo, kde bol kameň, nech sa vráti kameň. Všetko sa dá spraviť nanovo, len treba vôľu.
Ako sa stavali hrady v minulosti?
V minulosti pri stavbe panstiev, hradov a kaštieľov všetky odborné práce vykonávali profesionálni remeselníci. Na všetko boli špecialisti, nie ako sa hovorí, že panstvá stavali dedinčania. Panstvo nie vždy malo financie na stavebné práce. Museli si tak požičať, pretože bolo potrebné zaplatiť materiál a majstrov. Do 13. storočia lokálni majstri poznali prácu hlavne s drevom. Prípadne sa používala hlina, kameň len na obklad. Hradby okolo hradísk pozostávali z drevených palisád obsypaných hlinou a na povrchu boli vyložené nasucho kameňom. Následne na prelome 13. storočia, keď nastal v Uhorsku stavený boom hradov, sa vo veľkom začalo s výstavbou kamenných hradov. V začiatkoch boli povolávaní aj remeselníci a stavebníci zo zahraničia najmä z Nemecka, Francúzska, Talianska. Hlavná veža tzv. donjon s veľkými masívnymi piliermi na hrade Gýmeš je inšpirovaná románskymi donjonmi z Francúzska. Hrad bol prestavovaný viackrát od románskeho obdobia až po barok. Čím mladšie sú úpravy hradu, tým je ich kvalita nižšia. Románske stavby sú najkvalitnejšie. Preto sú predpoklady, že ich stavali remeselníci a stavbyvedúci zo zahraničia. Tí okrem svojich zručností prinášali na naše územie najmodernejšie techniky a architektonické prvky podľa súdobých trendov z ostatnej Európy. Taktiež na freskovej alebo kamenárskej výzdobe sa podieľali najmä talianski potulní umelci. Neskôr majstri a iní remeselníci pochádzali z radov lokálnych obyvateľov. Cechy si tak postupne vychovali svojich učňov a majstrov.
Bol už v tejto dobe nejaký architekt, ktorý viedol stavbu hradu?
Do úlohy dnešného architekta by sme mohli zaradiť tzv. stavebného vedúceho majstra. Vtedy ešte neexistovala stavebná škola. Vždy niekto nadaný pacoval pod týmto majstrom, zaúčal sa niekoľko rokov a pracoval s ním na stavbe. Keď už mal dostatok skúseností, tak sa mohol osamostatniť. Bol tak schopný naplánovať stavbu od výberu miesta, zamerania, príprav náčrtov, až po dozeranie a vedenie remeselníkov. Stal sa tak hlavným stavebným majstrom. Všetky tieto informácie sú obsiahnuté v knihe Stavebný proces v stredoveku. Niektoré veci sú v knihe dosť prekvapujúce, ako napríklad komplikovanosť organizačnej štruktúry remeselníkov, kto mal čo na starosti. Taktiež ma zaujalo, ako sa stavala jedna gotická katedrála. Na začiatku výstavby zistili, že na jednej strane je zlé podložie. Kvôli tomu dva roky odstraňovali zem, čím vykopali obrovskú jamu, na ktorej dne nabili drevené dubové kláty. Na to začali stavať základ, zem prisypali naspäť. A až nad tým začala vznikať samotná katedrála. V knihe je taktiež napísané, že mešťania mali povinnosť buď finančne prispievať na stavbu, alebo sa pracovne podieľať na výstavbe. Sú to informácie, ktoré dnes nie sú až tak známe. Dnes sa ľudia pristavia a s ováciami zalamujú rukami, ako toto vedeli vtedy postaviť. Vedeli. Mali svoje zjednodušené technológie, ktoré fungovali a na ich základe, vedeli stavať sídla.
Podľa toho ako rozprávate, nie je to len tak, že si svoje odrobíte, a tým to pre Vás končí. Ako ste sa Vy dostali k takejto práci na hrade?
K práci na hrade som sa spoločne s kolegom dostal takým spôsobom, že nás zaujímala história. Ešte predtým ako som sa dostal k samotnej praktickej obnove hradov, sme sa svojpomocne vzdelávali najmä čítaním kníh. Tým sme boli trošku predpripravení na samotnú prácu. Následne bolo potrebné získať už len praktické skúsenosti. Ešte by som podotkol, že plusom pre nás bolo, že predtým, ako sme začali pracovať na hradoch, sme sa 12 rokov pohybovali v stavebníctve, kedy sme stavali iné moderné stavby. Zužitkovali a prispôsobili sme tak skúsenosti a znalosti z predchádzajúceho zamestnania do pracovnej činnosti na hradoch.
Viac o obnove hradu v našej video reportáži Záchrana hradu Revište.
Prečítajte si rozhovor Ratislava Mazúra o obnove hradu Revište na našom blogu.
