Sharing

Blogy meta tagy

Blogy

Obnova hradu Uhrovec (rozhovor)

Dátum pridania: 08.11.2020


Zrúcanina hradu Uhrovec je schovaná v Strážovských vrchoch neďaleko obce Uhrovské Podhradie. Po architektonickej stránke je jedným z najhodnotnejších hradov na Slovensku. Ukrýva nielen skvosty, ako palác, kaplnku alebo obnovenú zastrešenú hospodársku budovu, ale aj unikátnu atmosféru, ktorú vytvárajú dobrovoľníci a odborníci spojení pod Občianske združenie Hrad Uhrovec. V rozhovore s predsedom združenia Martinom Vargom sme sa dozvedeli o začiatkoch jeho pôsobenia, o jeho úlohe architekta na hrade, ale aj o plánoch do budúcnosti.

 

 

Ako ste sa dostali k reštaurovaniu hradu Uhrovec?

Môj príbeh s hradom Uhrovec začal ešte v dobách, keď som bol študentom na strednej škole, kde som študoval reštaurátorstvo. Mal som šťastie, že som tam stretával Petra a Eriku Horanských. V tom čase mali Nadáciu pre záchranu kultúrneho dedičstva, ktorá bola akýmsi spúšťačom genézy rekonštrukcie hradov na Slovensku. Mal som tú česť byť súčasťou projektu obnovy hradu Uhrovec už od začiatku a vidieť postupné odstraňovanie vrstiev, a vidieť, ako sa hrad prebúdza k životu. Spomínaná nadácia ukončila svoju činnosť zhruba pred 6 rokmi. Niektorí ľudia, ktorí boli jej súčasťou a pôsobili tu na hrade Uhrovec, sa rozhodli pokračovať v jej stopách. Založili tak Občianske združenie hradu Uhrovec, ktoré pôsobí dodnes. Jeho snahou je tento hrad zachovať a rozvíjať. 

Predstavili by ste nám združenie, kto je jeho súčasťou?

Občianske združenie hradu Uhrovec má to šťastie, že vďaka Petrovi Horanskému v sebe kulmovalo odborníkov v oblasti záchrany kultúrneho dedičstva torzálnej architektúry. Sú medzi nami archeológovia, reštaurátori kameňa a architektonickí výskumníci. Ja zastupujem tú architektonickú zložku ako architekt. Toto zoskupenie ľudí a profesií nám dáva zvláštnu pozíciu na poli obnov hradov na Slovensku. Spolu tvoríme tím, ktorý dokáže riešiť zásadné otázky, ktoré nastávajú pri rekonštrukcii pamiatok tohto tipu.

 

 

V čom spočíva výnimočnosť Vášho združenia?

Všetko, čo sa deje na hrade je tímová práca. Chodí sem veľa ľudí, ktorí na obnove hradu participujú z presvedčenia. Obrovskou hodnotou tohto projektu je pre mňa dobrovoľníctvo, ktoré kumuluje ľudí, ktorí tu trávia svoje víkendy a dovolenky. Reálne pomáhajú pri rekonštrukcii a vytvárajú tu neopakovateľnú atmosféru. Komerčné prostredie pri obnove pamiatok je rýchle s chybami, ale občianska angažovanosť a určitá pomalosť je obrovským prínosom.

Multidisciplinarita je slovo, ktoré sa v pamiatkovej obnove spomína často. Ale v realite sa stáva to, že odborníci riešia parciálne úseky obnovy. My máme to šťastie, že sme skupina ľudí z rôznych odvetví a profesii a vieme si spoločne sadnúť za jeden stôl a diskutovať o problematike. Od klenby, cez archeologický výskum, až po prístup k rekonštrukcii. To je to, čo chýba, resp. nie je bežné v našom kontexte. Metodika, ako pristupovať k takýmto objektom, neexistuje. My sa však snažíme vytvoriť nejaký plán.

Čím je hrad Uhrovec unikátny?

Hrad Uhrovec je výnimočný tým, že keď sem človek príde, tak si ho zamiluje. Zvláštnosťou je, že je situovaný mimo ciest relatívne hlboko v horách, kde bežný turisti nechodia. Jeho súčasný stav obsahuje množstvo architektonických prvkov, miestností, nadzemných častí, ktoré sú unikátne. Človek sa tu dokáže túlať dlhý čas a vždy niečo zaujímavé nájde.

Neobyčajnosť hradu spočíva aj v jeho odľahlej polohe. Rod, teda majitelia, sa o neho naozaj dlho starali. Vnímali ho ako významný bod v histórii a vo svojej genéze. Bol vypálený až v roku 1848. Pre nás to znamená, že sa zachoval vo veľmi dobrom rozsahu. Väčšina hradov bola zničená už skôr počas deštrukcie, vojen alebo počas rozoberania, keď si dedinčania brali kameň zo stavby na svoje súkromné alebo obecné účely. Hrad Uhrovec sa voči tomuto dosť dlho bránil práve vďaka svojej polohe.  

Čo je najťažšia vec na tejto práci?

Najťažšie je vydržať. Myslím, že Ľubo Chobot z Lietavy to povedal krásne v rozhovore s Vami: ide o moment, kedy si človek uvedomí, že už má zodpovednosť za stavbu, má zodpovednosť za jej budúcnosť, za jej udržanie. A to je najťažšia vec pri rekonštrukciách hradov.

 

 

Kedy zažívate také neopísateľné nadšenie a radosť?

Sú najmä momenty, keď si sadnem po dni plnom práce, hoci unavený, ale s ľuďmi, ktorých mám rád. Vieme sa porozprávať, ale niekedy sa stane, že od únavy mlčíme. Taktiež sú to momenty, keď sa podarí zrealizovať veľkú časť prác. Napríklad tento rok sme dokončili hospodársku budovu, ktorej rekonštrukcia trvala tri roky. Človek sa prechádza areálom a zrazu tam stojí dokončená stavba. Vtedy mám pocit, že dni a noci prác bez spánku stáli za to.

Dokončenie obnovy a zastrešenie hospodárskej budovy je na Slovensku v rámci obnovy hradov unikátom.

Hospodárska budova bola dlho naším snom. Dlho sme rozmýšľali, ako k nej pristúpiť. Bolo nám od začiatku jasné, že v prostredí zrúcaniny je ťažké navrátiť objemovú hmotu takejto stavbe v podobe strechy. Rovnako sme si boli vedomí spoločenskej zodpovednosti. Ak prinavrátime strechu, tak sa môže stať, že to bude inšpiráciou pre miesta na iných hradoch, kde to však nebude nevhodné. Dlho sme diskutovali, či sa do toho pustiť alebo nie. Nakoniec cesto, ktoré sme umiesili, vykyslo. Momentálne máme pozitívne ohlasy ako z laickej, tak i z odbornej verejnosti, čomu som veľmi rád.

V čom spočíva náročnosť dostať stavbu do určitého reprezentatívneho stavu?

Náročnosť toho celého spočíva v paradigme prístupu k rekonštrukcii samotného hradu. Keď vstupujete do prostredia, ako je ruina, tak je veľmi lákavé ju prebrať k životu. Avšak hrozí, že sa z nej stane gýč. Toto bol náš najväčší strašiak. Dúfam, že sme to ustrážili, a že sme túto výzvu ustáli.

Vaše združenie je výnimočné aj v tom, že Vy ako architekt pôsobíte na hrade. Aká je teda úloha architekta tu na hrade?

Keď som sa dozvedel, že nadácia zaniká, tak som prevzal rolu človeka, ktorý je zodpovedný za tento projekt. V tom čase som už mal vyštudovanú architektúru. Zároveň som si však uvedomoval, že vzdelanie, ktoré mám nie je dostatočné, tým že nie je zamerané na pamiatkovú obnovu. Preto som sa rozhodol študovať ďalej na STU na Fakulte architektúry, ktorej súčasťou je Ústav dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok. Tu som sa snažil ešte viac preniknúť do polohy pamiatkara - architekta. Na jednej strane som si uvedomoval, že mám nejaké ego, avšak na strane druhej by pamiatka mala zostať v popredí záujmu obnovy. Takže som sa snažil hľadať ďalšie cesty, ktoré ma ovplyvnia tak, aby som neublížil pamiatke.

Myslím si, že architekt je potrebný článok celku pri obnove tohto typu pamiatky. Zjednocuje myšlienky odborníkov, ktorí participujú na jednotlivých parciálnych otázkach pri obnove, ako je materiálové inžinierstvo, reštaurovanie, archeológia a historický výskum. Architekt by mal v sebe obsiahnuť časť z každého tohto prvku a mal by dokázať ich spojiť do celistvej predstavy, ktorá pamiatku obohatí a nie zničí.

 

 

Funguje na Slovensku akási platforma medzi združeniami na hradoch, kde sa na navzájom inšpirujete?

Na hrade Uhrovec sa snažíme komunikovať s odbornou aj laickou verejnosťou na celkom širokej platforme. Pre výmenu informácií veľmi dobre funguje projekt Zachráňme hrady, ktorý zoskupuje všetky združenia na Slovensku. Napriek rôznym prístupom a spôsobom myslenia sa darí predať získané vedomosti ďalej. Združenia sa buď vo svojom konaní a postoji k danej veci obnovy prispôsobia, alebo poznatky nevyužijú. A to je v poriadku. Technologická stránka nie je sto percentná. Neexistuje manuál. Ten tvoríme za pochodu už 20 rokov. Rozhodne nie je ešte hotový. Robíme chyby, ale snažíme sa ich eliminovať vzájomnou komunikáciou.

Veľkou inšpiráciou je pre nás české prostredie, ktoré si vyskúšalo podobnú cestu pamiatkovej obnovy v rámci fungovania ČSR. Potom sa separátne rozdelila slovenská a česká vetva pamiatkarov. V Čechách bolo predsa len viac objektov zrekonštruovaných a viac technológií vyskúšaných. Taktiež českí odborníci majú miestami lepšie zázemie pre vedeckú činnosť ako slovenskí. Snažíme sa obracať s našimi otázkami aj ku kolegom do zahraničia, ktorí by nám vedeli poradiť napríklad s problémom s vápennými podlahami. Je to renesančná technológia, ktorú podľa mojich vedomostí, nikto na Slovenku neovláda. Avšak v realite väčšina hradov má vápenné podlahy. Dnes ich však nevieme zrekonštruovať. Preto je tu otázka alebo potreba vytvoriť tím odborníkov, ktorý by priniesol zaniknutú vedomosť späť do nášho kontextu. Týmto spôsobom by sme chceli obohatiť aj slovenskí „revír“ o nové vedomosti. Plánujeme sa tak spojiť s talianskymi, rakúskymi alebo českými majstrami.

Existuje vôbec v súčasnosti vízia toho, že viete kedy je stavba z pohľadu architekta hotová?

Na hrade Uhrovec je ešte veľa manuálnej aj odbornej práce. Predstavujem si tento hrad ako miesto, kde sa ľudia nasledujúcich 10-20 rokov budú učiť technológiám, kde študenti získajú cit k materiálu. Ohmatajú si, ako cíti pamiatka, alebo aké to je byť na pamiatke. A či stavba bude mať okná, alebo strechu je len proces v evolúcií. Myslím, že v mojom živote tento bod nemá konca. Cesta je cieľ.