Kežmarská chata bola strategicky umiestnená na križovatke turistických chodníkov z piatich smerov. Nachádzala sa v doline Bielej vody pri Veľkom Bielom plese vo výške 1615 m.n.m., na geologickom rozhraní Vysokých a Belianskych Tatier. Zanikla v roku 1974.
Po tom čo sa Votrubova chata (1923 - 1942) stala nevyhovujúcou pre návštevníkov jej okolia, rozbehli sa snahy o výstavbu novej, väčšej turistickej chaty v jej susedstve. Intenzívne prípravy na výstavbu započali v roku 1937 a skončili 4. októbra 1942 slávnostným príhovorom prof. Alfréda Grósza (1885- 1973) pri otváracom akte.
Miloš Janoška: Vysoké Tatry, Kežmarská chata (diapozitív), 20. storočie
Kežmarskú chatu (pôvodne plánovaný názov Chata Eduarda Beneša) s celkovou kapacitou 70 lôžok tvorili suterén so 4 izbami, 6 pivničných priestorov, sklad pre lyže, voskovňa a kotolňa. Na prízemí boli 3 reštauračné miestnosti, otvorená terasa, kuchyňa s príslušenstvom, izba nájomcu, záchody a na podkrovnom poschodí bolo 7 izieb, práčovňa a záchody. Chata mala vlastný vodovod z Veľkého Bieleho plesa a pri výtoku z jazera bola hydrocentrála. Projekt celoročne užívanej chaty vypracovali architekti a stavitelia Pavol Viktor Dzsubányi s Ing. Gustávom Maurerom v roku 1941.
Vynášku potravín zabezpečovali predovšetkým chatári a furmani spolu s prevádzkovým a pomocným personálom. Pomáhali im však i horlivci, športovci a študenti z Kežmarku. Prvým chatárom bol Alojz Krupitzer, ktorý sem prišiel zo zbúranej Votrubovej chaty.
Po druhej svetovej vojne sa chata považovala za kolísku novej horolezeckej explózie, nakoľko na nej prebiehali školenia horolezcov, lyžiarov, turistov, členov horskej služby a prehlbovali sa vzťahy medzi poľskou a československou Horskou službou. V tom čase na Kežmarskej chate sídlilo štátne telovýchovné zariadenie Československého zväzu telesnej výchovy, ktoré do roku 1957 spravoval Arno Puškáš. Následne, 1. októbra 1957, prišiel na chatu Štefan Kovalčík, ktorý bol jedným zo zakladateľov Horskej služby a patril medzi najúspešnejších lyžiarov – bežcov. Na chate pôsobil do roku 1966 a po ňom sa na chate vystriedali Štefan Šepela a Rudo Horeháj - posledný správca, ktorý sa so svojím kolektívom staral o chod Kežmarskej chaty do jej osudného dňa.
Večer 7. októbra 1974 vznikol na chate v strojovni požiar, následkom ktorého úplne vyhorela. Oheň sa podarilo uhasiť až nesledujúci deň a chata ešte niekoľko dní po požiari tlela.
„Fasáda ako zberač slnečnej energie.“
Projekt novej Kežmarskej chaty, ktorá mala stáť na pôvodnom mieste, navrhol Prof. Ing. arch. Akad. arch. Jiří Suchomel ako kompaktné tvarové riešenie budovy rešpektujúce technologické a konštrukčné možnosti hliníka, ktorým mala byť opláštená celá chata. Nadčasové a energeticky úsporné riešenie uvedené v návrhu projektu hovorilo o znížení tepelných strát objektu použitím vzduchových kolektorov a využití slnečnej energie na ohrev teplej úžitkovej vody prostredníctvom kvapalinových kolektorov.
Návrh tohto revolučného projektu z roku 1985 bol bohužiaľ zamietnutý, čo bola neuveriteľná škoda z hľadiska jeho technického riešenia a ekologického prístupu k životnému prostrediu. Dokazujú to i vysokohorské chaty v Alpách z 21. storočia.
Autorka článku: Linda Suchá
Súvisiace články: Votrubova chata vo Vysokých Tatrách, Štafánikova chata v Nízkych Tatrách
Zdroje
