Sharing

Blogy meta tagy

Blogy

Odevné súčasti | Čepiec

Dátum pridania: 08.07.2021

Čepiec je pokrývka hlavy charakteristická pre vydaté ženy. Jeho tvary a veľkosť či zdobenie ovplyvňovalo množstvo faktorov, vrátane tých geografických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych. Čepiec, resp. rôzne druhy pokrývky hlavy, majú v slovanskej histórii svoje miesto ešte v dobe pred tým, než si kmene osvojili kresťanstvo. I keď nevieme presne určiť jeho podoby, je zrejmé, že sa výrazne odlišoval od krojových súčastí, ktoré poznáme z nedávnejšej minulosti.


Rovnako ako tie modernejšie aj staroslovanské čepce odlišovali v spoločnosti vydatú ženu od slobodného dievčaťa, mali však jednoduchšiu formu a regionálne sa odlišovali len minimálne. Z pôvodnej šatky či plachtičky, ktorá pokrývala len vršok hlavy, sa postupne vyvinuli čepce, ktoré zakrývali celé vlasy a tvarovali ich. Neskôr, pod vplyvom módnych trendov, začali ženy čepce bohato zdobiť a prispôsobovať ich zložitým účesom -  a naopak, účesy komplikovane zdobeným čepcom.

Pokrývky hlavy spočiatku využívali predovšetkým ženy z vyšších sociálnych vrstiev, ktoré ich používali ako estetický doplnok, v ľudovom odeve sa začali vyskytovať až trošku neskôr. „Predchodca čepca“ zo škrobeného plátna, nazývaný kruseler, sa na našom území začal objavovať v období 14. storočia. O storočie neskôr sa už bežne vyskytovali aj tzv. rohaté čepce a sieťka na vlasy, ktorú nazývame cepech.

Od 17. storočia boli čepce bežnou súčasťou spoločnosti, resp. ľudového odevu. Mali úžitkovú (ochrannú) funkciu pre ženy pracujúce v nepriaznivých poveternostných podmienkach, a tiež, ako už bolo spomenuté, odlišovali slobodné dievčatá od vydatých žien.  Ďalšia funkcia bola estetická, čepce slúžili aj ako módny doplnok – dámy z vyššej spoločnosti si kupovali najdrahšie látky, perly a iné ozdoby, ktorými zdokonaľovali svoje čepce. V chudobnejších domácnostiach prevažovalo domáce plátno, paličkové čipky a ich kombinácia. Na prelome 19. a 20. storočia však boli aj vo vidieckych oblastiach domácky vyrobené materiály vo veľkej miere nahradené modernými, manufaktúrnymi materiálmi, ako kupovaný textil, strojová čipka, koráliky a iné štrasy.

Bolo to práve zdobenie, ktoré jednotlivé čepce (a ich nositeľky) regionálne, spoločensky či nábožensky diferencovalo. Napriek tomu, že od nepamäti existoval trend chudobnejších vrstiev napodobňovať módu tých spoločensky vyššie postavených, existovali pravidlá, ktoré presne určovali, čo ktorá vrstva smela, resp. nesmela nosiť. Bohatší sa takto umelo snažili udržiavať viditeľné rozdiely medzi spoločenskými vrstvami.

Na prvý pohľad však nebolo možné rozoznať len spoločenské postavenie, ale i národnosti či spomínanú náboženskú príslušnosť. Pre spišských Nemcov bola napr. typická čierna sieťová látka, katolíčky obľubovali bohatšie zdobenie čepcov, evanjeličky zas skromnejšie a tmavšie farby.

Čo sa týka tvaru, na celom území Slovenska boli bežné dve formy čepcov: čelenkový (jednodielny) a čelenkovo-dienkový  (dvojdielny) čepiec. V niektorých oblastiach sa nosili aj v neskoršom období zložitejšie formy čepcov, na východe Slovenska (Zemplín, Abov, Šariš) zas čepiec pomaly zanikal a na začiatku 20. st. ho už takmer úplne nahradila, na spôsob čepca uviazaná šatka, zvaná začepka.

Azda najkrajšími a najbohatšie zdobenými ozdobami a pokrývkami hlavy spomedzi všetkých, boli čepce svadobné a party. S nimi sa spája dodnes populárny akt tzv. čepčenia (zavíjanka), odkazujúci na meniaci sa spoločenský a rodinný status dievky na ženu. Počas tohto úkonu bola dievčaťu odobratá parta, ktorá symbolizovala jej slobodu a panenstvo a na ďalší deň jej bol, už v dome ženícha, nasadený čepiec vydatej ženy. Dnes je zvykom vykonať tieto dva akty naraz -  dievčaťu sa zloží závoj, alebo veniec a pred svadobnou spoločnosťou jej je nasadený čepiec, ktorý už len symbolicky odkazuje na to, že sa stala vydatou ženou a po obrade si ho z hlavy sníma.

Výsadu nezahalenej hlavy mali v minulosti len deti a mladé panny. Ak aj dievča nebolo vydaté, ale spoločnosť o nej vedela, že o svoju poctivosť prišla, mohli jej nasilu ostrihať vrkoče, pretože podľa spoločenských pravidiel už nemala právo ich nosiť a po správnosti by mala mať vlasy zakryté – napríklad čepcom.

Pozrite si na našom portáli digitalizovanú zbierku čepcov z rôznych kútov Slovenska.

 

 

 

Autorka článku: Lucia Bistárová

Zdroje

HORVÁTOVÁ, E. Zvykoslovie a povery. Slovensko – Ľud II. 1975

NOSÁĽOVÁ, V. Slovenský ľudový odev. 1982

NOSÁĽOVÁ, V., PALIČKOVÁ, J. Naše kroje. 1988

Encyklopédia ľudová kultúra. Dostupné z: https://www.ludovakultura.sk/encyklopedia/

Komentáre (0 reakcií)
|
pridať reakciu

Pre pridávanie reakcií musíte byť prihlásený.