Sharing

Blogy meta tagy

Blogy

Ľudový odev ako súčasť kultúrneho dedičstva

Dátum pridania: 07.07.2021

Odev je jedným zo základných prejavov hmotnej kultúry ľudstva v každom historickom období. Človek síce prichádza na svet nahý, no už pár okamihov po narodení je zabalený do perinky, plachty či obliečky a oblečený ostáva takmer celý život.


Ľudovým odevom nazývame súbor odevných súčastí a doplnkov, ktoré slúžili na oblečenie človeka z vidieckych oblastí. Neslúžil však len praktickým účelom, môžeme prostredníctvom neho pozorovať dobu, v ktorej človek žil a je v ňom zachytená duchovná, materiálna i umelecká sféra kultúry. V odeve sa odrážajú estetické aj výtvarné názory celej spoločnosti i každého konkrétneho človeka.

Pojmom kultúrne dedičstvo môžeme označiť súbor hmotných a nehmotných (duchovných) fragmentov tvorivej činnosti a vývoja človeka v priebehu existencie ľudstva. Jedným zo základných prejavov hmotnej kultúry ľudstva je práve odev, spôsoby jeho výroby a nosenia. Ľudový odev nepredstavuje len nejaký ochranný prostriedok proti poveternostným podmienkam prostredia, ale je súčasťou folklóru – doslovne vedomostí ľudu – a človek ním vyjadroval svoje postavenie v spoločnosti, svoje zručnosti, národnosť či vieru.

V období ranného stredoveku bolo odievanie prostého ľudu výrazne ovplyvnené nevoľníckym životom. Nedostatok možností a materiálov predurčoval tých najchudobnejších k noseniu odevu z najdostupnejších materiálov ako ľan vo forme jednoduchých plátenných tuník, ktoré boli v podstate len kusy doma vyrobeného plátna, zviazané alebo prešité, aby držali na nositeľovi. Stredoveká tunika nadväzovala na antickú tuniku, no bola kratšia, siahajúca približne po/pod kolená. Tvar tohto odevu bol viac-menej jednotný pre mužov aj ženy, odlišnosti vychádzali skôr z možností a dostatku materiálu, než z odlišnosti pohlaví. Výraznejšia rozdielnosť mužských a ženských odevov prichádza v románskej dobe, kedy sa začína formovať obraz ženského odevu, tvoreného košeľou a sukňou alebo tunikou previazanou v páse a mužského vo forme haleny (v tomto období ešte stále presahovala dĺžkou pod kolená) s úzkymi nohavicami, neskôr prepásaná plátenným alebo koženým opaskom.

Zrušenie nevoľníctva a poddanstva predstavovalo výrazný pokrok pri vývine ľudového odevu. Možnosť obchodovať poskytovala priestor pre nákup či výmenu tovarov, z ktorých si ľudia mohli zhotovovať precíznejší odev, skrášľovať ho, čím sa v prvej polovici 19. storočia začal aj regionálne odlišovať. Začali sa rozlišovať aj rôzne odevy určené na prácu a na sviatočný deň či výnimočné situácie.

So zlepšovaním životnej situácie vidieckeho obyvateľstva sa vylepšoval (zdokonaľoval) aj odev. Začali sa nosiť viaceré vrstvy a rozvinul sa prvý spôsob nenápadného zdobenia odevu prostého ľudu. Zdobenie a využívanie drahších materiálov, ako napr. kožušina či brokát, bolo pre sedliacky ľud zakázané. So zrušením nevoľníctva však sedliaci okamžite využili dostupné možnosti a svoj odev si začali zdobiť dostupnými materiálmi a všemožnými spôsobmi. Napriek tomu, že pre sedliakov naďalej ostávali platnými „zákazy skvostu prepychu“, ktoré mali udržiavať rozdiely medzi spoločenskými vrstvami, dobové nálezy potvrdzujú, že tí, ktorí mali lepšie finančné zabezpečenie sa snažili napodobňovať módu panstva a chceli sa obliekať skvostnejšie a módnejšie.

Dekoračné prvky sa v nižších vrstvách spoločnosti začali objavovať približne o dve storočia neskôr ako u šľachty (približne 19. storočie). Estetické cítenie vidieckych ľudí sa prejavilo predovšetkým rozšírením výšivkyčipky na ich odevoch. Zmenil sa strih a aj materiály rozličných odevov, ktoré vznikali na jednotlivé príležitosti. Úroveň zdobenia odevu a jeho stavba bola rôzna, kým v niektorých oblastiach Slovenska prevyšovala aj zdobenie odevov šľachty, v iných oblastiach ostával odev jednoduchý. Za takéto rozdiely mohla predovšetkým rozdielna ekonomická situácia, resp. veľká chudoba ľudu v jednotlivých regiónoch Slovenska.

Aj vďaka rôznorodým sociálnym a geografickým podmienkam v jednotlivých regiónoch sa na Slovensku ľudový odev ubránil vniknutiu mestských prvkov do pomerne neskorého obdobia. Až do polovice 20. storočia odolával odev vidieckeho obyvateľstva mestským vplyvom, no vojnové udalosti a predovšetkým hospodárske a spoločenské premeny, ktoré zasiahli mestské aj vidiecke oblasti, urýchlili jeho zánik a v súčasnosti je nám už známy predovšetkým v štylizovanej podobe scénických kostýmov folklórnych súborov a skupín.  

Materiály používané na výrobu odevu

Rozmanitosť zdobenia výrobných materiálov odevu odrážala geografickú, etnickú a náboženskú rozmanitosť regiónov Slovenska. Spočiatku sa odevné súčasti vyrábali doma. Počas zimného obdobia ženy spracovávali materiál ako ľan a konope, z ktorého vyrábali (tkali) plátna, z ktorých šili košele, sukne, nohavice a zástery. Počas chladnejšieho zimného obdobia nosili odev zo súkna, ktoré sa vyrábalo z ovčej vlny. To predurčovalo aj sezónne rozdelenie odevu – v lete nosili chlapi nohavice plátenné – gate, v zime zas súkenné. Ženský odev sa sezónne toľko neodlišoval, bol zvyčajne len doplnený o vrstvy a doplnky, ktoré ich udržiavali v teple (šatka, kožúšok, vesta a pod.).

Od druhej polovice 19. storočia sa odevné materiály začínajú rozširovať o kupované materiály a v prípadoch majetnejších rodín aj celých odevných súčastí (kapce, kožuchy). V tomto období sa začína v ženskom odeve intenzívne používať bavlna, ktorá dovtedy bola málo dostupná, a predovšetkým príliš drahá pre vidiecky ľud. Postupom času sa uvoľňovali aj zákazy využívania niektorých materiálov u nižších vrstiev, a tak sa aj do ľudového odevu začali zapracovávať materiály ako hodváb, brokát, atlas, satén a pod. Napriek tomu, že kupované látky sa stali súčasťou ľudového odevu veľmi rýchlo, neprestala ani domáca výroba plátien a materiálu. Predovšetkým na pracovný odev využívali ľudia práve podomácky vyrobené plátna a ľan a konope ostali aj súčasťou honosnejších sviatočných odevov.

Využívanie materiálov, zdobenie odevu a ich celkový výzor boli definované mnohými faktormi. Či už išlo o „cudzie“ kultúry v pohraničných oblastiach, ktoré lákali svojou inakosťou, ktorú ľudia zapracovali do svojich odevov, alebo rôzne národy, ktoré prechádzali a nejakú dobu sa usadili v niektorých krajoch a inšpirovali „domácich“, to všetko malo vplyv na vývoj odevu, a to ako vyzeral. Najväčšie rozdielnosti vychádzali z regionálneho delenia podľa historických krajov (stolíc) na Slovensku. Vďaka tomu vieme dnes rozdeľovať kroje na bratislavské, nitrianske, oravské, turčianske, tekovské, zvolenské, hontianske, novohradské, gemerské, liptovské, spišské, šarišské a zemplínske.

Azda najprirodzenejším faktorom, ktorý ovplyvňoval využívanie konkrétnych materiálov v jednotlivých oblastiach bola ich geografická poloha a podnebie. V severných hornatých oblastiach, ktoré boli chudobnejšie (Orava, Čičmany/rajecká dolina, Kysuce), bol odev prostejší a aj v neskoršom období sa vo výrobe využívali takmer výlučne doma vyrobené materiály – ľan, konope, súkno, doplnené o kožené opasky, remene a zápästky. Vďaka vynaliezavosti ľudí (aj v tak ťažkých podmienkach) môžeme obdivovať jednoduché, prírodou inšpirované kroje, ktoré nie sú o nič menej pôvabné, než tie z úrodnejších oblastí, kde si ľudia mohli dovoliť používať drahšie súčasti a zložitejšie strihy. Odev sa v bohatších regiónoch vyrábal z jemnejšieho, strojovo vyrábaného súkna, bavlny, kašmíru, bohato zdobený hodvábnymi niťami, zlatom či striebrom (Dobrá Niva, okolie Nitry, Piešťany, Trnava). Bol ale aj taký, ktorý bol prostý, no vyrobený z drahších materiálov, tvoriac tak strednú cestu medzi odevmi z chudobných a bohatých oblastí. Takýto odev je charakteristický pre oblasti Detvy, Spiša, Trenčína a pod.   

Druhy odevov

Ako už predchádzajúce riadky prezrádzajú, ľudový odev je možné rozdeliť na dva druhy – honosný sviatočný a jednoduchší bežný – pracovný odev. S odievaním to však nebolo až také jednoduché, okrem týchto dvoch kategórií ľudia zvyčajne oddeľovali špeciálny odev na nedeľné omše, špeciálne príležitosti ako svadba, krstiny – slávnostný odev a v neposlednom rade odev smútočný.

Keďže pri materiálovej skladbe pôvodne základný ženský kroj za mužským „zaostával“, v rôznorodosti vychádzajúcej zo spoločenských pravidiel a noriem ho predstihoval. V mužskom odeve nebolo vídať veľké rozdiely, pri jednotlivých príležitostiach boli len doplňované drobné detaily. Zato ženský odev sa líšil v závislosti od veku – iné sa patrilo nosiť dievčatám (slobodným dievkam), dievkam pred sobášom, iné zas vydatým ženám a starým ženám. Veľký rozdiel bol aj v zdobení odevu, kedy mužský bol výrazne jednoduchšie zdobený od toho ženského.

Okrem samotného odevu sa na prelome 19. a 20. storočia začalo rozvíjať bohaté zdobenie odevných doplnkov a pokrývok hlavy. Ženy z bohatších rodín si drahými materiálmi nechávali zdobiť lajblíky, zástery a čepce a dôležitým doplnkom, ktorý dotváral obraz krojov (aj v súčasnosti), sa stali farebné stuhy a mašle. Party, čepce a účesy rovnako podliehali módnym trendom a naberali na honosnosti. Kvôli ich pôvabnosti ich začali nosiť nielen vydaté ženy ale i mladé dievčatá či dokonca malé deti. Mužský odev zas dopĺňali rôzne klobúky, zdobené prírodnými (mušle) ale i manufaktúrnymi ozdobami a stuhami.

V súčasnosti môžeme stále pozorovať príležitostné nosenie tradičného slávnostného odevu v niektorých oblastiach, napr. obec Čajkov alebo Lendak, no viac je známy v štylizovanej podobe scénických kostýmov folklórnych súborov a skupín.

 

 

Autorka článku: Lucia Bistárová

Zdroje

DANGLOVÁ, O. Výšivka na Slovensku. 2009

HORVÁTOVÁ, M. Kroje. 2008

KUCBEĽOVÁ, J. BRENKUS, P. Odetí do krásy. 2018

LEŠČÁK, M., SIROVÁTKA, O. Folklór a folkloristika (o ľudovej slovesnosti). 1982

NOSÁĽOVÁ, V. Slovenský ľudový odev. 1982

NOSÁĽOVÁ, V., PALIČKOVÁ, J. Naše kroje. 1988

Encyklopédia ľudová kultúra. Dostupné z: https://www.ludovakultura.sk/encyklopedia/

Komentáre (0 reakcií)
|
pridať reakciu

Pre pridávanie reakcií musíte byť prihlásený.