Collections List

Žatva a dožinky
Žatva a dožinky
Koniec leta nepredstavuje len ukončenie jedného z ročných období, ale patrí medzi najvýznamnejšie obdobia agrárneho kalendáru. Podobne ako pri sejbe, tak i pri žatve je dôležitý určitý postup a spájajú sa s ňou rôzne zvyky a obrady, ktorých súčasťou je predovšetkým poďakovanie za úrodu. Za najznámejšie, do súčasnosti stále rozšírené, obrady sú považované oslavy ukončenia žatvy - dožinky. Ukončenie zberu úrody a jej zvážania z polí do gazdovských stodôl bolo sprevádzané spevom, oslavou a radosťou z úspešného hospodárskeho roku. Nezabúdalo sa však na to, že dobrá úroda nie je samozrejmosťou a aj po prijatí kresťanstva -  a dokonca ešte dlho po tom, za bývalého režimu či v súčasnosti, roľníci a poľnohospodári oslavujú a ďakujú za úrodu spôsobom podobným tomu, akým ďakovali dávni predkovia. Obradové úkony spojené so žatvou a zabezpečovaním prosperity do ďalších rokov zaznamenávame už v predkresťanskom období. Pletenie dožinkových vencov v podstate nahradilo obety prvého alebo najkrajšieho obilia božstvám. Zvláštne zaobchádzanie s prvým zožatým obilím a rôzne povery či riekanky spojené so žatvou odkazujú na obradové zvyklosti našich predkov. S príchodom kresťanstva a neskôr zas komunistického režimu, všetky tieto zvyky a obrady (viac alebo menej) zmenili svoju podobu a čiastočne alebo úplne stratili svoju rituálnu podstatu. Napriek tomu aj v súčasnosti symbolicky odkazujú na dávne obrady a spôsob, akým vidiecke obyvateľstvo vnímalo svet okolo seba. Azda najznámejšia z oslavných dožinkových ceremónií je pletenie dožinkového venca. To v sebe nieslo niekoľko odkazov. Jedným bol princíp parciálnej mágie, v rámci ktorej sa v podobne venca zachovala časť obilia (zrna), ktoré reprezentovalo celú úrodu. Dožinkový veniec sa uchovával v stodolách, alebo sa vešal počas Vianoc nad štedrovečerný stôl. Časť zŕn z neho bola použitá na upečenie vianočného pečiva - kračúnika, ktorý rodina konzumovala, aby (okrem iného) zabezpečila prosperitu do ďalšieho roka. Zvyšné uchované zrná boli zmiešané s osivom a v ďalšom roku malo reprodukovať úrodu z toho predchádzajúceho. Druhým odkazom je už spomínaná obeta božstvám a démonom, ako poďakovanie za dobré počasie a úrodu. Dary a obety mali tiež zabezpečiť priazeň magických bytostí v nasledujúcom roku. Rovnako ako nie je možné určiť jednotný spôsob osláv ukončenia žatvy a zvykov pri zbere a skladovaní úrody, nie je možné určiť ani jednotnú formu samotného dožinkového venca. Niektoré, predovšetkým v období kolektivizácie, boli obrovské a viezli sa na voze či traktore, iné zas skromnejšie, nesené v rukách, alebo zdobili hlavu vybraného mladého dievčaťa. Čo ich však spájalo boli sprievodné podujatia a oslavy, počas ktorých sa (v prípade úspešnej žatvy) hodovalo, spievalo a zabávalo. Ženci a žnice vyzývali gazdov na vyplatenie ich práce a vinšovali prosperitu aj pre nasledujúci rok. Ak gazda dobre nezaplatil, alebo gazdiná sa nepodelia o koláče z novej múky, odmenili ich naopak posmešnými veršami a neprajnými odkazmi.   Pozrite sa s nami na fotografie, ktoré zachytávajú žatvu v období, keď ešte obilie ručne kosili a snopy stavali ženci a žnice a nie stroje.  
...boli korunovaní v Bratislave
...boli korunovaní v Bratislave
Bratislavské korunovácie boli slávnostné udalosti súvisiace s korunovaním uhorského panovníka, ktoré sa konali v Bratislave v období rokov 1563 – 1830. Okolnosti, za ktorých sa Bratislava stala korunovačným mestom,  nasledovali nešťastnú bitku pri Moháči, 29. augusta roku 1526, kedy uhorské vojsko utrpelo zdrvujúcu porážku od Turkov a pri ktorej zahynul aj kráľ Ľudovít II. Jagelovský. Keďže kráľ nezanechal dediča trónu, zápasili oň dvaja kandidáti – Ján I. Zápoľský, za ktorým stáli stredná a drobná šľachta a Ferdinand I. Habsburský, ktorý bol favoritom uhorských magnátov a kráľovského dvora.    Spory o trón ukončil až Veľkovaradínsky mier, podpísaný vo februári 1538, na ktorom si rozdelili územie Uhorska. Ferdinand získal mierovou dohodou západné Uhorsko, Slovensko a Chorvátsko,  Zápoľský zas Sedmohradsko, východné Uhorsko a východné Slovensko. Dominantné miesto vo Ferdinandovej časti Uhorska zaujala práve Bratislava. I keď bol sám korunovaný ešte v Stoličnom Belehrade, jeho následník – syn Maximilián II., bol bol prvým uhorským panovníkom korunovaným v Bratislave. Korunovačný akt  sa konal 8. septembra 1563 v Dóme sv. Martina. Bratislava ako nové mesto korunovácií zažívala v tomto období svoj najväčší rozmach. Stala sa snemovným mestom kráľovstva, sídlom kráľa, arcibiskupa a najdôležitejších inštitúcií krajiny. Bolo tu korunovaných 10 kráľov, 1 kráľovná a 7 kráľovských manželiek, ktorí sa týmto zároveň stali českými a nemeckými kráľmi a kráľovnami a honosili sa i cisárskou korunou Svätej ríše rímskej. Zjednocovali tak takmer celý stredoeurópsky priestor a podieľali sa na určovaní behu európskeho a svetového diania. Spomedzi panovníkov, ktorí boli korunovaní v Bratislave, bola azda najvýznamnejšou a najznámejšou panovníčkou Mária Terézia - najstaršia dcéra cisára Karola VI. Keďže cisár Karol nezanechal mužského potomka, celé habsburské dedičstvo pripadlo Márii Terézii. Bola preto korunovaná ako kráľ. Zoznámte sa prostredníctvom výstavy s príbehmi vybraných panovníkov, ktorí boli korunovaní v Bratislave.
Joža Úprka
Joža Úprka
Český maliar a grafik, predstaviteľ romantického historizmu a secesného dekorativizmu. Joža Úprka (1861 - 1940) bol synom roľníka a maliara samouka Jana Úprku a jeho druhej ženy Evy, rodenej Machálkovej. Do školy chodil Joža v Strážnici, stredoškolské vzdelanie získal v Olomouci, najprv v nemeckom učiteľskom ústave a potom v olomouckom Slovanskom gymnáziu. V štúdiách pokračoval od roku 1881 do 1884 na pražskej akadémii u Františka Čermáka a v období od roku 1884 do 1887 na mníchovskej akadémii. V Mníchove spoluzaložil spolok „Škréta“, ktorého ďalšími členmi boli Alfons Mucha, Antonín Slavíček a Luděk Marold. Po trojročnom pobyte v Mníchove sa najprv vrátil do Prahy a v roku 1888 sa presťahoval znova do rodného kraja, ktorý ho inšpiroval námetmi. Vznikla tu aj podstatná časť jeho diela. Témy čerpal z každodenného života prostého ľudu, práce, obyčají a slávností, zachytával podobu ľudových krojov a krajinu Moravského Slovácka. Na prelome rokov 1892 – 1893 vďaka štipendiu navštívil Paríž, kde študoval diela starých majstrov a zoznámil sa so súčasným umeleckým dianím, najmä s impresionistickým štýlom. Jeho obraz „Pouť u svatého Antonínka“ získal na parížskom Salóne v roku 1893 ocenenie Mention honorable a vďaka nemu sa Úprka stal známy v zahraničí. Od roku 1907 bol členom aj vedúcou osobnosťou Združenia výtvarných umelcov moravských, po roku 1922 členom Spolku slovenských umelcov. V rokoch 1922 – 1937 žil v Klobušiciach pri Ilave na Slovensku vo vlastnom zámočku s ateliérom a na slovenskom vidieku hľadal novú inšpiráciu. V roku 1928 zavítal do Dubrovníka, kde študoval kroje a život prostých ľudí. Joža Úprka zomrel 12. januára 1940 v Hroznovej Lehote. Je pochovaný vedľa svojho brata, sochára Františka a niekdajšieho žiaka Antoša Frolku na takzvanom „Slováckom Slavíne“ pri miestnom kostole v rodnom Kněždube.
Ev. kostol v Kežmarku
Ev. kostol v Kežmarku
Drevený evanjelický kostol v Kežmarku postavili mimo historického jadra. Dnešný vzhľad nadobudol po prestavbe v roku 1717, ktorú viedol popradský staviteľ j. Mittermann a rezbárske práce realizoval kežmarský majster J. Lech. Zrubová konštrukcia s centrálnou dispozíciou má tvar rovnoramenného gréckeho kríža. Kostol je zastrešený sedlovými strechami s doskovými štítmi a vysokými podlomenicami. Steny sú zvonku omietnuté,  členené v polovici výšky horizontálnym sgrafitovým pásom, ktorý obieha okolo celej stavby. Z juhovýchodnej strany prilieha ku kostolu staršia stavba – bývalý hostinec, neskôr latinská škola, ktorá bola nakoniec začlenená do kostola ako sakristia,  krytá manzardovou strechou. Priestranný interiér je zaklenutý valenými doskovými klenbami s iluzívnou maľbou oblohy, obrazom Svätej Trojice a postavami evangelistov a 12 apoštolov svätých, ktoré sa autorsky pripisujú levočskému maliarovi Mayerovi. Klenby nesú v krížení štyri tordované stĺpy s kompozitnými hlavicami. Empory v každom ramene pôdorysného kríža majú inú výzdobu podľa rozdielnej funkcie: empora pre spevácky zbor za oltárom, empora pre ženy, mužov a organ. Prechodová empora pre učňov vznikla dodatočne. Ústredným prvkom interiéru je barokový oltár z rokov 1718 až 1727 s výjavom Ukrižovania. Výnimočná je maľovaná patronátna lavica, stallá a organ, ktorý sa považuje za najstarší funkčný dvojmanuálový nástroj na Slovensku. Zdroj: Pamiatkový úrad SR