Collections List Collections List

Arnold Peter Weisz-Kubínčan
Arnold Peter Weisz-Kubínčan
Medzi najoriginálnejších výtvarníkov v slovenskom medzivojnovom období patrí Arnold Peter Weisz-Kubínčan, do ktorého života výrazne zasiahli historické udalosti prvej polovice 20. storočia. Jeho tvorba sa formovala na základe expresionistickej maľby a časté motívy vychádzali zo slovenskej reality Oravy, Liptova a Turca. Narodil sa v poľskom Ujsci ako Arnold Weisz, po vojne sa v roku 1923 usadil v Dolnom Kubíne. Uchvátila ho Orava a celkom mu učaroval jej rytmus, ľud a príroda. Vo svojich dielach často používal prírodné motívy tohto prostredia. Aj napriek tomu, že sa cítil ako verný Oravčan, v polovici tridsiatych rokov sa presťahoval do Martina, kde sa zblížil so skupinou tamojších maliarov, najmä s Milošom Bazovským. V tomto období začal používať prímenie Kubínčan, aby tak vyjadril svoje snahy o národný výtvarný prejav. V jeho dielach môžeme nájsť autoportréty, krajinomaľbu a symbolické obrazy ľudskej tiesne. Bezmocnosť a zúfalstvo vyjadroval razantnými a agresívnymi technikami maľby, vyjadrujúcimi jeho duševnú rozorvanosť. Komplikované pomery v Európe ovplyvnili, že jeho diela zostali dlho nepovšimnuté; spoločenská situácia ho prinútila konvertovať na katolíka. Tragický osud Weisz-Kubínčana ako jedného z najautentickejších výtvarných prejavov v medzivojnovom období bol spečatený v roku 1945. Zomrel v koncentračnom tábore, pravdepodobne v Sachsenhausene alebo v Auschwitzi-Birkenau.
Gloriola - náboženská ikonografia
Gloriola - náboženská ikonografia
Gloriola alebo aureola sa vo výtvarnom umení objavuje už od starovekého Grécka. Môžeme ju označiť ako korunu z lúčov alebo kruh svetla, ktorý obklopuje hlavu vyobrazenej postavy. Takýto motív sa používa v náboženskom umení, či už vo výtvarníctve alebo sochárstve. Symbol svetla vyjadruje božskú moc, čistotu, pobožnosť a svätosť. Gloriola sa v umení objavuje v mnohých podobách a farbách. Prvé vyobrazenie glorioly možno badať už v kultúre helenistického Grécka a v Ríme. Z tej doby boli zachované niektoré fresky a rímske mozaiky, ktorých súčasťou boli aj postavy s gloriolou. Na niektorých mozaikách bol v tomto štýle zobrazovaný aj Alexander Veľký. Glorioly sa používali aj v budhistickej ikonografii, pričom prvý motív bol použitý už v prvom storočí nášho letopočtu. Pre budhistickú ikonografiu mali farby glorioly svoju špecifickú úlohu: oranžová sa používala pre vyobrazenie mníchov, zelená pre Buddhu, ktorý sa vo vtedajšom výtvarnom umení s gloriolou objavoval najčastejšie. Glorioly možno nájsť aj v islamskom umení, a to predovšetkým v perzských miniatúrach. Nezastupiteľné miesto majú glorioly v kresťanskom umení, kde sa začali objavovať začiatkom štvrtého storočia. V tomto období sú spojené s ikonickými obrazmi Krista a reprezentujú Svätú Trojicu. Neskôr sa tento motív používal pri dielach zobrazujúcich svätých, prorokov, anjelov, vládcov a taktiež pápežov. Pri obrazoch pápežov môžeme nájsť aj hranaté glorioly. V kresťanskom umení mali glorioly taktiež spirituálny význam, keďže sa Boh označoval ako symbol svetla vo svete. Reprezentujú jeho božskú milosť, ktorá žiari z vedomia svätých a ovplyvňuje tak náboženskú percepciu.
Realizmus v 17. storočí - holandské maliarstvo
Realizmus v 17. storočí - holandské maliarstvo
V 17. storočí boli tri hlavné druhy realizmu: španielske polychrómové sochárstvo, caravaggizmus a holandské maliarstvo. V tejto výstave sa zameriame na posledný druh, ktorý stvárňuje nový obsah a podáva zrozumiteľný vizuálny záznam životného štýlu celého národa.  Holanďania vo svojej výtvarnej tvorbe pestovali všetky možné žánre v najširšom zmysle slova. Hlavným námetom krajinomaľby je holandská krajina s kanálmi, dunami, gazdovstvami a veternými mlynmi. Holandské pobrežie poskytovalo látku pre námorné scenérie. V žánrovej maľbe figurujú takmer všetci príslušníci všetkých spoločenských tried v gazdovstvách, krčmách alebo obyčajných domoch. Holandskí umelci zobrazovali aj kostolné interiéry a ulice, no predovšetkým ľudí, keďže v tom čase nastal veľký dopyt po portrétoch. Prvé, čo sa snažili holandskí maliari dosiahnuť, bola výtvarná zreteľnosť. Ich hnutie by sa najvýstižnejšie dalo nazvať fotografický realizmus. Pokusy o nový druh realizmu vznikajú v rokoch 1610-1620. Všetky druhy maľby už nie sú v tomto období také preplnené postavami a predmetmi ako predtým, ale tlmia sa farby a spájajú sa kompozície jemnou príbuznosťou tónov.  Konečné štádium vývinu realizmu sa dosiahlo v tretej štvrtine 17. storočia, ktorá je nazývaná ako zlatý vek holandského maliarstva. K majstrovskému narábaniu s tónmi, atmosférou a priestorom sa pridružila aj výborná zručnosť farby a tvaru. Portrétová maľba v tomto období odzrkadľovala zručnosť maliarov a taktiež aj sebavedomie modelov.