Collections List Collections List

TRADIČNÝ ĽUDOVÝ ODEV
TRADIČNÝ ĽUDOVÝ ODEV
Odev môžeme považovať za jeden z najkľúčovejších prejavov materiálnej kultúry všetkých národov. Skladba a výrazové prostriedky odevu stále reagovali a opisovali konkrétne historické, ekonomické a klimatické okolnosti jednotlivých národov. V neposlednom rade, odev opisuje a demonštruje aj vzťahy medzi hospodárstvom, kultúrou a spoločenským systémom. Podobne ako to môžeme vidieť v súčasnosti, aj v minulosti ľudia svojím odevom prejavovali svetonázor, estetické cítenie a životný štýl. Odborníci z prostredia Slovenskej etnológie vnímajú odev za jeden z najdôležitejších a najvýraznejších prvkov slovenskej ľudovej kultúry. Názvom tradičný ľudový odev prípadne kroj označujeme oblečenie ľudu žijúceho vo vidieckom prostredí, ktorého hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo prípadne pastierstvo. Slovenský ľudový odev je bezprostredne prepojený s históriou národa a so spôsobom jeho života. Na vytvorenie a vývin ľudového odevu, ako ho poznáme dnes, pôsobili predovšetkým domáce suroviny, zamestnanie, konfesia, spoločenská príslušnosť či kontakt so zahraničím. Stratifikácia tradičného oblečenia vyplývala aj z rôznych spoločenských funkcií – odev sa delil na pracovný, sviatočný a obradový. Dôležitou bola aj pohlavná a veková rozdielnosť, stav a zadelenie do rodiny. Súvis mnohých faktorov pôsobil na postupnú tvorbu krajových špecifík tradičného ľudového odevu.
Bývalý kostol a kláštor klarisiek
Bývalý kostol a kláštor klarisiek
Kostol patrí k najvýznamnejším stavbám gotickej architektúry v tejto časti Európy. Po roku 1297 ho, na mieste kláštora cistercitiek, začali stavať pre elitnú rehoľu klarisiek. Proporcie dlhej lode s rovnako širokou svätyňou za víťazným oblúkom vyjadrujú uzavretosť rehoľného spoločenstva, podobnú kontemplatívnym kartuziánom. Okolo roku 1330 zaklenuli loď a o dve desaťročia neskôr aj polygonálne zakončenú svätyňu. Požiar v roku 1515 zničil aj časť klenby lode a tak jej tri polia pred víťazným oblúkom, sú jednoduchšou verziou pôvodných. Kameňosochárske detaily pod pätkami klenieb v západnej časti lode (okolo 1330) a vo svätyni (okolo 1350), patria k formám okruhu gotického umenia rakúskeho Podunajska (Viedeň, Krems, Imbach, Enns) a pravdaže k pamiatkam v samotnej Bratislave: Dóm sv. Martina, Stará radnica.  Okolo roku 1400, si klarisky dali postaviť päťbokú vežu, ktorá v súlade s predpismi mendikantských reholí nemá základ na zemi, ale vyrastá na konzole juhozápadného nárožia kostola. V porovnaní s vežou františkánskeho kostola (na ďalšej strane) vyniká súborom kamenných sôch. Každá svojou kompozíciou patrí do obdobia „krásneho slohu“.  Po dočasnom odchode klarisiek z Bratislavy do Trnavy, ktorý vyvolalo turecké nebezpečenstvo i doba reformácie, nastúpila etapa novej okázalosti. S podporou arcibiskupov Petra Pázmánya a Imricha Lósyho vybudovali v rokoch 1637 –1640 úplne nové (súčasné) budovy kláštora, podľa návrhu staviteľa Jakuba Rava. V roku 1702 zbarokizovali poškodenú vežu. Okolo roku 1750 vybavili svätyňu kostola rokokovými maľbami (s iluzívnymi oknami gotickými) a oltármi s plastikami od donnerovského sochára Ľudovíta Godeho a obrazmi od maliara Franza Antona Palka.  Po zrušení rehole v roku 1782 slúžil kláštor rôznym účelom. V roku 1898 regotizovali vežu podľa návrhu Fridricha Schuleka. Dnes je v krídlach kláštora časť Univerzitnej knižnice a priestor kostola je muzeálnym priestorom, ktorý slúži aj na kultúrne podujatia.
Banská Štiavnica: Starý zámok
Banská Štiavnica: Starý zámok
Areál mestského hradu na terase nad úzkym hrdlom údolia, v ktorom sa rozkladá stredoveké banské mesto. Jadrom hradu je románska trojloďová bazilika, ktorá vznikla niekedy na začiatku 13. stor. ako farský kostol rozrastajúceho sa banského osídlenia. Románske trojlodie malo bočné lode ukončené polkruhovými apsidami, stredná loď ústila do pravouhlého chóru. Na západnej strane stavbe dominovala veža zatiahnutá do pôdorysu strednej lode. Ešte v 1. polovici 13. stor. kostol doplnila sakristia s neskororománskou klenbou. Niekedy okolo jeho polovice po zániku kráľovského hradu v polohe „Staré mesto“, vzniklo okolo farského kostola opevnenie s polkruhovými vežami s kľúčovými flankovacími strieľňami, do ktorého zaradili aj starší románsky karner. Koncom 15. storočia boli hradby doplnené o vstupnú bránu a južnú obytnú vežu zvanú Himmelreich. Koncom 15. stor. sa začala neskorogotická prestavba farského kostola, ktorá bola zrejme iniciovaná jeho poškodením. Príčinou mohli byť vojenské nájazdy a zemetrasenie v r.1442 – 1443. Neskorogotický chrám s minimálnymi zmenami rešpektuje románsky kostol. Na východnej strane boli pôvodné polkruhové apsidy zmenené na rovné ukončenie bočných lodí, k južnej lodi pristavali točité schodisko a pri južnom múre vznikla bočná kaplnka. Zo zachovaných zvyškov vnútorného vybavenia neskorogotického kostola je zjavný zámer zmeniť interiérové členenie z bazilikálneho trojlodia na halu. Prestavba kostola však ustrnula ešte pred dokončením. Jedinou dokončenou časťou kostola bolo nové presbytérium dotiahnuté až po zaklenutia. K jeho dokončeniu sa pravdepodobne viaže správa o konsekrácii stavby z r. 1515 a azda aj konsekračný kríž odkrytý na severnej stene. Celý priestor trojlodia asi až do polovice 16. storočia ostal len v podobe hrubej stavby, z ktorej boli realizované vonkajšie obvodové múry s opornými piliermi, oknami a klenbovými konzolami oboch bočných lodí. Pravdepodobné je, že v rozostavanej podobe kostol existoval do polovice 16. storočia. Vtedy azda práve jeho stav spolu s tureckým nebezpečím viedol k zásadnej zmene účelu stavby a k svojím spôsobom ojedinelej prestavbe nedokončeného kostola na pevnosť. S využitím hmoty pôvodného kostola vznikla pravidelná hmota hradu zoskupená okolo pravidelného nádvoria vytvoreného v mieste pôvodnej strednej lode kostola. Nad prízemím slúžiacim skladovacím účelom sa na 2 podlažiach nachádzali obytné a reprezentačné priestory a stavbu ukončovalo obranné podlažie so strieľňami. Súčasne s prestavbou vnútornej časti hradu bolo zosilnené hradné opevnenie a pôvodný portál v hranolovej veži bol zamurovaný a vstup sa presunul do priľahlej juhovýchodnej hradby. S touto zmenou súvisí aj nadstavanie pôvodnej bránovej veže a jej vybavenie delovými strieľňami v úrovni 3. podlažia. V tejto podobe hradný areál fungoval až do 18. stor. V r. 1772 bola realizovaná rozsiahla úprava zvonicovej veže v duchu neskorého baroka.
Banská Štiavnica: Kostol sv. Kataríny
Banská Štiavnica: Kostol sv. Kataríny
Stavba tohto pozoruhodného neskorogotického chrámu, postaveného v srdci mesta hneď pri radnici v rokoch 1488 – 1500, uzatvára dolnú časť Trojičného námestia. Patrí k nemnohým stredovekým architektonickým pamiatkam na Slovensku postaveným v jednej etape a intaktne zachovaným bez zmien, vrátane bohatej kameňosochárskej výbavy. Staviteľ vyšiel z aktuálnych trendov hornobavorsko–podunajskej architektúry, ktoré reprezentoval najmä chrám v Braunau, postavený popredným staviteľom Stephanom Krumenauerom z Landshutu. Chrámová loď splýva so svätyňou do jedného priestoru, sceleného aj súvislou sieťovo–hviezdicovou rebrovou klenbou, otvoreného do bočných kaplniek, vstavaných medzi oporné piliere, vtiahnutých dovnútra sálovej lode. Kaplnky sú zaklenuté najrozličnejšími variantami neskorogotických klenbových obrazcov. Bočný vstupný portál s baldachýnovými výklenkami pre sochy v ostení pripomína veľkolepé katedrálne portály. Prúty osového portálu obráteného do Trojičného námestia vyrastajú z kanelovaných a krútených pätiek a presekávajú sa pod sedlovým nadpražím. Zo strán ho podopierajú živo zachytené figurálne konzoly s nápisovými páskami, poznačené úsilím o portrétnu individualizáciu, ktoré sú ouvertúrou nezvyčajnej sochárskej galérie interiéru kostola. Sochársky program, koncentrovaný v pätkách klenby, sa začína vo svätyni bustami anjelov s nástrojmi Kristovho umučenia. Na rozhraní lode a svätyne sú anjeli s Veraikonom a potom patrónky baníkov sv. Katarína a sv. Barbora. Najvyhranenejšími portrétnymi črtami sa vyznačujú konzolové poprsia pod oblúkmi empory. Na severnej stene chrámu stojí na konzole veľkolepá neskorogotická plastika Madony. Pochádza zo skrine nezachovaného hlavného oltára kostola, kde stála spolu so sv. Katarínou a sv. Barborou, sochami, ktoré dnes uchováva miestna galéria. Súčasťou oltárnych krídel boli tabuľové maľby so signatúrou majstra MS, ktoré sú dnes – popri tabuli s Narodením v Svätom Antone – roztrúsené po rozličných európskych múzeách (Ostrihom, Budapešť, Lille). Oltár rozobrali už v roku 1725 a nahradili novým, barokovým, s triumfálnou stĺpovou architektúrou a ústredným obrazom s výjavom Zasnúbenia sv. Kataríny. Od roku 1658, keď sa v chráme začalo kázať po slovensky, dostal nové pomenovanie slovenský kostol.