Alfréd Grosz bol gymnaziálny profesor, horolezec, horský záchranár, fotograf, činiteľ Uhorského karpatského spolku, aj publicista. Tatranské prostredie nie len dobre poznal, ale o ňom aj písal.  Prezrite si nasledujúcu virtuálnu výstavu, ktorá zobrazuje rôznorodú zbierku objektov z pozostalosti po Alfrédovi Groszovi.

Jezuiti sú v historickom kontexte jednotlivých umeleckých smerov spájaní s vysokým vplyvom na ich vývoj a formu. Zohrávajú dôležitú úlohu v umení a architektúre šestnásteho a sedemnásteho storočia a predstavujú významný vklad do formovania jednotlivých umeleckých slohov a štýlov. Jedným z nich je aj taliansky barokový maliar, architekt a kritik Andrea Pozzo.

Originálne riešenie neskorogotickej architektúry vnútorných priestorov poznáme žiaľ iba z nákresov z roku 1877, keď pri radikálnej rekonštrukcii odstránili klenby a vnútorné piliere lodí a v snahe „o správnejšiu gotiku“ postavili nové, v iných intervaloch a s iným počtom klenbových polí, so zásadne inými, jednoduchšími obrazcami rebier. Vymenili mnoho pôvodných detailov i celkov, doplnili kamenné sochy. Projekty vyhotovil prof. Imre Steindl. Predpokladali, že sa vrátili k pôvodnému konceptu zo začiatku výstavby. Výstavba košického dómu, medzi rokmi 1414 – 1440 bola najtvorivejšou etapou a priniesla nové originálne riešenia, ktoré výrazne ovplyvnili neskorogotickú architektúru v širšom okolí, ako aj v Sedmohradsku a Malopoľsku. Inšpirovali sa najmä formou portálov, ich zvláštnym riešením vrstvenia plánov pravouhlých na oblúkové, rámovanie fiálami a cimburím. Najvýraznejšie sa to prejavilo na riešení portálov a „drobnej architektúre“ svätostánkov a sedílií v okruhu stavieb aristokracie – Rozgonyiovcov v Moldave nad Bodvou, Komplotyovcov v Gyöngyöspate, Perényiovcov v Szikó, Drughetovcov v Humennom, Sztárayovcov v Michalovciach, Buttkayovcov v Budkovciach, Lapispatakyovcov v Ploskom, Soosovcov v Solivare a Bebekovcov v Plešivci – ako aj v okruhu reprezentačných chrámových stavieb miest Kluž a Braşov v Sedmohradsku. Osobitým prejavom recepcie košických vzorov je kráľovská stavba kostola sv. Kataríny v krakovskom Kazimierzi, ktorej košickú finesu potom opakovali aj celkom jednoduché („Dlugoszovské“) portáliky v regióne Malopoľska.

Medzi najoriginálnejších výtvarníkov v slovenskom medzivojnovom období patrí Arnold Peter Weisz-Kubínčan, do ktorého života výrazne zasiahli historické udalosti prvej polovice 20. storočia. Jeho tvorba sa formovala na základe expresionistickej maľby a časté motívy vychádzali zo slovenskej reality Oravy, Liptova a Turca. Narodil sa v poľskom Ujsci ako Arnold Weisz, po vojne sa v roku 1923 usadil v Dolnom Kubíne. Uchvátila ho Orava a celkom mu učaroval jej rytmus, ľud a príroda. Vo svojich dielach často používal prírodné motívy tohto prostredia. Aj napriek tomu, že sa cítil ako verný Oravčan, v polovici tridsiatych rokov sa presťahoval do Martina, kde sa zblížil so skupinou tamojších maliarov, najmä s Milošom Bazovským. V tomto období začal používať prímenie Kubínčan, aby tak vyjadril svoje snahy o národný výtvarný prejav. V jeho dielach môžeme nájsť autoportréty, krajinomaľbu a symbolické obrazy ľudskej tiesne. Bezmocnosť a zúfalstvo vyjadroval razantnými a agresívnymi technikami maľby, vyjadrujúcimi jeho duševnú rozorvanosť. Komplikované pomery v Európe ovplyvnili, že jeho diela zostali dlho nepovšimnuté; spoločenská situácia ho prinútila konvertovať na katolíka. Tragický osud Weisz-Kubínčana ako jedného z najautentickejších výtvarných prejavov v medzivojnovom období bol spečatený v roku 1945. Zomrel v koncentračnom tábore, pravdepodobne v Sachsenhausene alebo v Auschwitzi-Birkenau.

Bratislavčania Vám ukážu cestu k tomuto pozoruhodnému palácu vtedy, ak sa spýtate na Medickú záhradu. Novodobý názov parku vyplynul z funkcie sídla vedenia Lekárskej fakulty v paláci. Po roku 1920 darovala totiž palác univerzite jeho posledná majiteľka, K. Schiffbecková.  Grófsky rod z Aspremontu prišiel z Lotrinska a vyženil najmä majetky na východe dnešného Slovenska. V roku 1769 gróf Ján Gobert z Aspremontu kúpil jednu zo záhrad na Špitálskom predmestí Bratislavy a dal si tu postaviť letný palác. Postavil ho známy staviteľ, neskôr architekt dvorskej komory, Johann Joseph Tallherr. Palác, najmä fasády, obsahujú typické prvky jeho ďalších stavieb klasicizujúceho baroka vo Viedni i Banskej Štiavnici. Pozoruhodné je asymetrické schodisko, naopak typická je sála „piana nobile“ v strede. Domáca kaplnka, vysoká cez dve poschodia, má na strope maľbu s námetom alegórie Starého a Nového zákona od maliara z okruhu F.A. Maulbertscha (A. Zalinger?), ako aj cenný oltár. Letný palác bol aj neskôr za Esterházyovcov miestom povestných záhradných slávností.  V dnešnom parku možno vidieť rozložitý pamätník maďarského básnika Sándora Petőfiho od sochára V. Rausch-Radnaiho z rokov 1905-1911 a bronzovú verziu pozoruhodnej sochy slovenského spisovateľa Martina Kukučína od svetoznámeho chorvátskeho sochára Ivana Meštroviča, ktorý ju vytvoril v roku 1961 pre mesto Punta Arenas v Argentíne.

Bábky a bábkové divadlo predstavovalo renesanciu v divadelnom umení v prvej polovici 20. storočia. Vyvíjalo sa najskôr v amatérskych divadelných súboroch, kedy sa nielen bábky, ale aj samotné divadlá konštruovali v priemyselnej a domácej výrobe. Bábkové divadlo sa v tej dobe tešilo nesmiernej obľube a popularite aj napriek tomu, že oproti klasickému divadlu so živými hercami má svoje zákony v zmysle scén, dekorácií, osvetlenia a celkového dojmu na recipienta. Dnes už bábkové divadlo nemá takú popularitu ako kedysi, no ich tradícia a odkaz pretrváva dodnes.

Exteriér a interiér kaplnky sv. Barbory na severnej strane chrámu, dokončenej v roku 1504. Dvojpoľovú kaplnku, oddelenú od lode širokou arkádou a prístupnú vlastným portálom zo severu, začali budovať a možno aj dokončili už v 70. rokoch z iniciatívy príslušníka mestského patriciátu Mikuláša Platha s manželkou Dorotou a neskôr ich zaťa Juraja Kegela. Dôslednú rekonštrukciu kaplnky, ktorá nasledovala po veľkom požiari mesta v roku 1500 a týkala sa aj novej, vyššej klenby opretej o konzolové polpostavy uhorských svätých patrónov, zavŕšil nový, majestátny krídlový oltár, ktorý dodala rezbárska dielňa Majstra Pavla z Levoče v roku 1509. Tieto renovačné stavebno-umelecké aktivity dotovala rodina Glocknitzerovcov, ktorej príslušníčka, menovkyňa patrónky kaplnky, je v nej – ako o tom svedčí jej náročný figurálny náhrobník z červeného mramoru – aj pochovaná. Vyspelá sieťovo-hviezdicová klenba s náznakmi kazetovania v strednej pozdĺžnej osi, súvisí úzko s architektúrou rakúskeho Podunajska. Sled pruských klenieb lode a presbytéria farského kostola v Banskej Bystrici, opretých na mohutné hlavice združených prístenných pilierov a rytmizovaných klenbovými pásmi. Sceľujúca prestavba interiéru po veľkom požiari chrámu v roku 1761 a jeho následná celistvá fresková výzdoba zjednotila interiér – spolu s mobiliárom – do všeumeleckého neskorobarokového celku. Maľby ovplyvnené rokokovým štýlom oslavujú patrónku kostola a jej Nanebovzatie, ktoré z nej učinilo Kráľovnú nebies. Ich autorom je renomovaný dolnorakúsky freskár Anton Schmidt, ktorý pôsobil aj v iných stredoslovenských banských mestách. V tomto priestore predviedol celú škálu svojho umeleckého majstrovstva, nadväzujúceho na najväčších majstrov italského baroka pozzovského smeru. Využijúc zákonitosti optického klamu otvoril pomocou stĺpovej architektúry priehľady do nebies a spojil tak chrámový priestor s nekonečnom.

Stavba tohto pozoruhodného neskorogotického chrámu, postaveného v srdci mesta hneď pri radnici v rokoch 1488 – 1500, uzatvára dolnú časť Trojičného námestia. Patrí k nemnohým stredovekým architektonickým pamiatkam na Slovensku postaveným v jednej etape a intaktne zachovaným bez zmien, vrátane bohatej kameňosochárskej výbavy. Staviteľ vyšiel z aktuálnych trendov hornobavorsko–podunajskej architektúry, ktoré reprezentoval najmä chrám v Braunau, postavený popredným staviteľom Stephanom Krumenauerom z Landshutu. Chrámová loď splýva so svätyňou do jedného priestoru, sceleného aj súvislou sieťovo–hviezdicovou rebrovou klenbou, otvoreného do bočných kaplniek, vstavaných medzi oporné piliere, vtiahnutých dovnútra sálovej lode. Kaplnky sú zaklenuté najrozličnejšími variantami neskorogotických klenbových obrazcov. Bočný vstupný portál s baldachýnovými výklenkami pre sochy v ostení pripomína veľkolepé katedrálne portály. Prúty osového portálu obráteného do Trojičného námestia vyrastajú z kanelovaných a krútených pätiek a presekávajú sa pod sedlovým nadpražím. Zo strán ho podopierajú živo zachytené figurálne konzoly s nápisovými páskami, poznačené úsilím o portrétnu individualizáciu, ktoré sú ouvertúrou nezvyčajnej sochárskej galérie interiéru kostola. Sochársky program, koncentrovaný v pätkách klenby, sa začína vo svätyni bustami anjelov s nástrojmi Kristovho umučenia. Na rozhraní lode a svätyne sú anjeli s Veraikonom a potom patrónky baníkov sv. Katarína a sv. Barbora. Najvyhranenejšími portrétnymi črtami sa vyznačujú konzolové poprsia pod oblúkmi empory. Na severnej stene chrámu stojí na konzole veľkolepá neskorogotická plastika Madony. Pochádza zo skrine nezachovaného hlavného oltára kostola, kde stála spolu so sv. Katarínou a sv. Barborou, sochami, ktoré dnes uchováva miestna galéria. Súčasťou oltárnych krídel boli tabuľové maľby so signatúrou majstra MS, ktoré sú dnes – popri tabuli s Narodením v Svätom Antone – roztrúsené po rozličných európskych múzeách (Ostrihom, Budapešť, Lille). Oltár rozobrali už v roku 1725 a nahradili novým, barokovým, s triumfálnou stĺpovou architektúrou a ústredným obrazom s výjavom Zasnúbenia sv. Kataríny. Od roku 1658, keď sa v chráme začalo kázať po slovensky, dostal nové pomenovanie slovenský kostol.

Areál mestského hradu na terase nad úzkym hrdlom údolia, v ktorom sa rozkladá stredoveké banské mesto. Jadrom hradu je románska trojloďová bazilika, ktorá vznikla niekedy na začiatku 13. stor. ako farský kostol rozrastajúceho sa banského osídlenia. Románske trojlodie malo bočné lode ukončené polkruhovými apsidami, stredná loď ústila do pravouhlého chóru. Na západnej strane stavbe dominovala veža zatiahnutá do pôdorysu strednej lode. Ešte v 1. polovici 13. stor. kostol doplnila sakristia s neskororománskou klenbou. Niekedy okolo jeho polovice po zániku kráľovského hradu v polohe „Staré mesto“, vzniklo okolo farského kostola opevnenie s polkruhovými vežami s kľúčovými flankovacími strieľňami, do ktorého zaradili aj starší románsky karner. Koncom 15. storočia boli hradby doplnené o vstupnú bránu a južnú obytnú vežu zvanú Himmelreich. Koncom 15. stor. sa začala neskorogotická prestavba farského kostola, ktorá bola zrejme iniciovaná jeho poškodením. Príčinou mohli byť vojenské nájazdy a zemetrasenie v r.1442 – 1443. Neskorogotický chrám s minimálnymi zmenami rešpektuje románsky kostol. Na východnej strane boli pôvodné polkruhové apsidy zmenené na rovné ukončenie bočných lodí, k južnej lodi pristavali točité schodisko a pri južnom múre vznikla bočná kaplnka. Zo zachovaných zvyškov vnútorného vybavenia neskorogotického kostola je zjavný zámer zmeniť interiérové členenie z bazilikálneho trojlodia na halu. Prestavba kostola však ustrnula ešte pred dokončením. Jedinou dokončenou časťou kostola bolo nové presbytérium dotiahnuté až po zaklenutia. K jeho dokončeniu sa pravdepodobne viaže správa o konsekrácii stavby z r. 1515 a azda aj konsekračný kríž odkrytý na severnej stene. Celý priestor trojlodia asi až do polovice 16. storočia ostal len v podobe hrubej stavby, z ktorej boli realizované vonkajšie obvodové múry s opornými piliermi, oknami a klenbovými konzolami oboch bočných lodí. Pravdepodobné je, že v rozostavanej podobe kostol existoval do polovice 16. storočia. Vtedy azda práve jeho stav spolu s tureckým nebezpečím viedol k zásadnej zmene účelu stavby a k svojím spôsobom ojedinelej prestavbe nedokončeného kostola na pevnosť. S využitím hmoty pôvodného kostola vznikla pravidelná hmota hradu zoskupená okolo pravidelného nádvoria vytvoreného v mieste pôvodnej strednej lode kostola. Nad prízemím slúžiacim skladovacím účelom sa na 2 podlažiach nachádzali obytné a reprezentačné priestory a stavbu ukončovalo obranné podlažie so strieľňami. Súčasne s prestavbou vnútornej časti hradu bolo zosilnené hradné opevnenie a pôvodný portál v hranolovej veži bol zamurovaný a vstup sa presunul do priľahlej juhovýchodnej hradby. S touto zmenou súvisí aj nadstavanie pôvodnej bránovej veže a jej vybavenie delovými strieľňami v úrovni 3. podlažia. V tejto podobe hradný areál fungoval až do 18. stor. V r. 1772 bola realizovaná rozsiahla úprava zvonicovej veže v duchu neskorého baroka.

Toto najstaršie múzeum ľudovej architektúry na Slovensku sprístupnili v roku 1961. Expozícia naznačuje rozloženie piatich usadlostí medzi dvoma drevenými chrámami. Štyri z nich – domy so sýpkou z Malcova, z Kračúnoviec, domy z Petrovej a Fričky – ako aj drevená cerkev z Mikulášovej, prezentujú stavby a kultúru dedín severného Šariša v horných povodiach Tople a Ondavy. Etnograficky ide o lemkovskú oblasť. Dom z Hrabovej Roztoky a drevený chrám zo Zboja zastupujú najvýchodnejší kút Slovenska v regióne severného Zemplína, oblasť užského povodia, spádujúceho do ukrajinského Podkarpatia. Táto cerkev zo Zboja má väčšiu loď a dominantnejšiu vežu na nej, čo je typické pre drevené chrámy v oblasti na pomedzí Slovenska, ukrajinského Podkarpatia a Poľska, kde žije Bojkovská etnická skupina. Veľkou vzácnosťou sú stodoly z Hankoviec a Tarbaja, ktoré majú polygonálne zalamovanú kratšiu zrubovú stenu, čo pripomína formu gotickej architektúry. Technické pamiatky tu zastupuje valcha na splsťovanie súkna z Livova a najväčší unikát múzea, pochádzajúci z Bardejova – vrták na drevené vodovodné rúry. Oba stroje boli poháňané vodným kolesom. Múzeum poriada zaujímavé programy s prezentáciou ľudovej kultúry, tradičnej výroby, zvykov a slávností.

"I zatesklily, zakvilily verné duše; rozbolestily sa citné srdcia; slzami žiaľu zarosili sa zraky; v smútok ťažký zahalil sa národ celý." V roku 2021 si pripomíname 100. výročie úmrtia významnej osobnosti slovenského literárneho a kultúrno-spoločenského života, básnika, spisovateľa, prekladateľa, právnika Pavla Országha Hviezdoslava. Zomrel 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne. P. O. Hviezdoslav je označovaný za najvšestrannejšieho a najplodnejšieho básnika slovenského realizmu. Pochádzal zo zemiansko-roľníckej rodiny, čo sa odráža aj v jeho tvorbe, v ktorej sa venoval téme zemianstva a problematike národného útlaku. Vlastným menom Pavol Országh, používal viacero pseudonymov – Paľko Višňaňovic, Jozef Zbranský a samozrejme najznámejší, Pavol Országh Hviezdoslav.

Z pokojného a malebného údolia Váhu v okolí Trenčína zrazu nečakane vystupuje impozantné vápencové bralo, ktorého korunu pokrývajú zrúcaniny jedného z najobdivuhodnejších hradov. Niet divu, že táto od praveku osídlená lokalita poslúžila už v 9. storočí na výstavbu veľkomoravského hradu „Blundus“, ktorý sa neskôr stal sídlom pohraničného županstva Uhorského kráľovstva. Románsku architektúru hradu síce dnes dokumentujú len zvyšky obvodového múru s obvodovou zástavbou, no už do konca 13. storočia pribudli ďalšie objekty vrátane dominantnej hranolovej veže a opevneného predhradia s hospodárskym zázemím. Na výslnie sa strohý vojenský objekt dostáva v roku 1388, keď sa stáva majetkom vojvodu Stibora zo Stiboríc. Tento magnát a po kráľovi druhý muž v Uhorsku si na Beckove zriadil svoju rezidenciu a svojmu spoločenskému postaveniu prispôsobil aj veľkolepú prestavbu hradu. V najvyššie položenej časti vybudoval uzavretý viackrídlový palácový komplex s centrálnym nádvorím lemovaným poschodovými pavlačami. Z plynulého zastrešenia palácov sa vynímala kaplnka s vystupujúcim polygonálnym presbytériom. Nový palác získala aj nižšia časť so starou vežou, pričom predhradie bolo zosilnené baštami a prístupovým koridorom. Komfort a výtvarnú úroveň takto prestavaného sídla dodnes dokumentujú honosné okenné ostenia a zvyšky výmaľby. Stiborovcov v držbe hradu v roku 1434 vystriedali Bánffyovci, ktorí prestavanú hradnú akropolu v 16. storočí zjednotili oblúčkovou atikou a delostreleckú obranu posilnili polygonálnou baštou v predhradí. Neskorší úpadok hradu zavŕšil požiar v roku 1729, po ktorom zostal zrúcaninou.