Collections List

Josef Čapek
Josef Čapek
„V umení sa človek dostane na konci života tam, kde vlastne mal byť už na začiatku.“ Josef Čapek bol český spisovateľ, knižný ilustrátor, maliar a grafik a starší brat nemenej talentovaného spisovateľa Karla Čapka. Narodil sa 23. marca 1887 v Hronove do rodiny dedinského lekára. Obecnú a meštiansku školu navštevoval v Úpiciach, kam sa jeho rodina presťahovala. V škole neprospieval, navyše bol zo strany matky podceňovaný a zosmiešňovaný. Vyučil sa za tkáča, avšak dlhý pracovný čas a nedôstojné podmienky spôsobili, že Josef začal túžiť po inom živote, kde by sa naplno mohol venovať maľbe.   Keď jeho mladší bral Karel ukázal Josefove diela svojmu profesorovi výtvarného umenia, rodičia mu povolili štúdium na Umeleckej priemyslovke v Prahe. So svojim bratom tvorili nerozlučnú dvojicu, často sa navzájom dopĺňali v spoločných dielach. Josef zväčša prišiel s nápadom a Karel ho vyšperkoval do vhodnej literárnej alebo dramatickej podoby. V roku 1910 odišiel do Paríža, pretože sa chcel predovšetkým výtvarne vzdelávať a obohatiť svoj štýl a techniku. Bol na seba mimoriadne prísny, chcel sa čo najlepšie výtvarne vyjadriť a aj preto nikdy nevystavoval diela, ktoré by nemali konečnú podobu alebo o ktorých hodnote a kvalite pochyboval. Do Paríža za ním neskôr prišiel jeho brat Karel a spolu začali písať divadelnú hru Loupežník.   Keďže sa v Prahe spoznal so svojou budúcou manželkou, z Paríža sa vrátiť naspäť do Prahy, aby bol so svojou milovanou. V tej dobe mladí umelci už založili Skupinu výtvarných umělců, do ktorej sa bratia Čapkovci pridali. Svoje prvé obrazy vystavil Josef Čapek už v roku 1912. Nebol však známy iba ako maliar, ale aj ako novinár a spisovateľ. Písal recenzie, referáty a drobné prózy. Prvú samostatnú výstavu mal v roku 1916 na ktorých vystavoval tempery, akvarely, grafiky a knižné obálky.   Vďaka slabému zraku nemusel Josef narukovať do Prvej svetovej vojny a užíval si rodinný život. Keďže jeho dcéra práve prichádzala do školského veku, nechal sa inšpirovať detským svetom pre dnes už legendárne dielo Povídaní o pejskovi a kočičce, ktorú nielen napísal, ale aj ilustroval.   Po nástupe Hitlera Josef Čapek rovnako ako aj iní umelci varovali pred stúpajúcim fašizmom. Publikoval kresby z cyklu Ve stínu fašismu. 1. septembra bol gestapom zatknutý a prepravený do koncentračné tábora Dachau. Odtiaľ do Buchenwaldu až nakoniec skončil v Bergen-Belsene, kde práve v tom období vypukla epidémia týfusu. Pravdepodobne zomrel v apríli roku 1945, krátko pred oslobodením tábora. Nie je známy presný dátum, kedy Josef Čapek zomrel, ani kde je jeho skutočný hrob. Symbolický hrob sa nachádza na Vyšehradskom cintoríne v Prahe. V roku 1991 mu bol udelený Řád Tomáše Garrigua Masaryka in memoriam.
Život a dielo František Bohumír Zvěřina
Život a dielo František Bohumír Zvěřina
František Bohumír Zvěřina sa narodil 4. februára 1835 ako desiate dieťa rodičom Zvěřinových v Českom meste Hrotovice. Umelecké prejavy boli v rodine prítomné u všetkých členov rodiny. Všetci súrodenci radi a často kreslili a maľovali. Väčšiu časť detstva prežil mladý František v rodnom meste. V roku 1845 odišiel na štúdia do Znojma a v roku 1849 do Prahy. Po ukončení štúdií nastúpil v roku 1852 na maliarsku akadémiu do krajinárskej školy Maxa Haushofera. Už po dvoch rokoch štúdia boli jeho diela vystavované. V roku 1859 bol pre svoje panslovanské postoje donútený opustiť štúdium na akadémií.   Po tom čo František prijal pozíciu zastupujúceho učiteľa kreslenia v Kútnej Hore, kde sa 15. júla 1863 oženil s Henrietou Janečkovou. Po dvoch rokoch bol preradený do Gorice (Taliansko) a po piatich rokoch do Mariboru (Slovinsko). V roku 1871 sa vrátil do Brna a od roku 1876 žil nepretržite vo Viedni, kde v roku 1908 umiera.   František Bohumír Zvěřina je častokrát odborníkmi situovaný do romantizmu. Tematika jeho kresieb bola inšpirovaná predovšetkým jeho pobytom v Maribore a Gorici a taktiež z cestovania po balkánskych a juhoslovanských krajinách. Jeho kresby boli publikované v mnohých súčasných časopisoch. Diela publikoval aj doma aj v zahraničí. Počas svojho života zorganizoval mnoho výstav v Prahe, Brne, Budapešti, Viedni, Krakove a inde.
Numizmatika a notafília
Numizmatika a notafília
Numizmatika je historická veda, ktorej predmetom záujmu sú platobné prostriedky, predovšetkým mince a ich formy. V užšom zmysle slova je numizmatika veda, ktorá sa zaoberá výlučne kovovými peniazmi, ktoré v súvislosti s hospodárskymi a sociálnymi fenoménmi osvetľujú dejinný vývoj a historický význam peňazí. Numizmatika sa zaoberá nie len históriou peňazí, ale aj spoločenskou funkciou platidiel. Platové prostriedky prešli podobným vývojom ako iné miery, postupne nadobúdali konvenčný charakter. Pričom ich reálna hodnota ustupovala. Kovové peniaze sa rozšírili až na určitom civilizačnom vývoji. V novoveku boli vystriedané resp. doplnené o papierové peniaze, v súčasnosti už však začína prevažovať bezhotovostná forma platby. Z hľadiska sociálno-ekonomického vývoja prešla numizmatika odbobiami: predminovým, mincovím a pomincovým. Vzhľadom k nesynchrónnemu vývoju v širších Európskych a svetových súvislostiach sa numizmatika delí podľa troch kritérií: 1. geografické delenie podľa kontinentu a územných politických celkov 2. chronologické delenie 3. menové delenie podľa menových systémov. Numizmatika skúma predovšetkým kovové peniaze, ktoré sú dôležitým prameňom pre štúdium ekonomických, právnych, politických, sociálnych a kultúrnych pomerov doby, v ktorej zastávali funkciu platidla. Numizmatika úzko súvisí s paleografiou, epigrafikou, heraldikou,  genealógiou, chronológiou a politológiou. Numizmatické pramene sú po nadobudnutí správne vyhodnocované a publikované. Bankovkami sa zaoberá taktiež notafília. Notafília je pomerne novým zberateľským odborom, ktorý sa vyčlenil z numizmatiky (zbieranie mincí). Ide o zberateľský odbor, ktorého predmetom záujmu sú papierové platidlá - bankovky.  Zberateľstvo bankoviek sa zvykne rozdeľovať do dvoch skupín na základe historickej hodnoty a to na bankovky, ktoré vznikli do roku 1960 a tie, ktoré vznikali od roku 1961 a vznikajú do súčasných dní. Notafília je rovnako ako numizmatika začlenená do jednej z pomocných vied historických. Vzhľadom na skutočnosť, že sa prvé papierové platidlá začali objavovať až v 17. storočí ide o mnoho mladšiu pomocnú vedu ako v prípade numizmatiky. V období vzniku tohto platidla, predstavovali bankovky akési potvrdenie/ zmenky, že má majiteľ uložené zlato v banke, ktorá bankovku vydala. Bankovky teda predstavovali akýsi certifikát o vlastnení zlata a nešlo tak o platidlo v pravom zmysle slova. Postupne sa táto forma vytrácala a z bankoviek sa stalo zákonným platidlom avšak naďalej existoval systém tzv. zlatého štandardu, ktorý deklaroval zameniteľnosť bankoviek za zlato. Zlatý štandard bol zrušený po druhej svetovej vojne. V súčasnej dobe neexistuje systém, ktorý by deklaroval absolútnu zameniteľnosť bankoviek za zlato. Jedine vo Švajčiarsku predstavuje bankovka ekvivalent 40% svojej ceny v zlate.