Tradícia pestovať alebo zbierať liečivé byliny, používať ich a skúmať ich účinky na ľudský organizmus má korene v dobách začiatkov ľudskej civilizácie.  V každom období a vo všetkých kultúrach sa ľudia pokúšali liečiť choroby prírodnými prostriedkami. Nielen šamani a liečitelia či medicínmani primitívnych národov, ale aj antickí lekári študovali prírodu, predovšetkým živočíšny svet, a svoje poznatky využívali pri ošetrovaní chorých. Odráža sa to aj v názvoch niektorých liečivých rastlín, napríklad kostihoj lekársky či materina dúška.  Pôvodne sa na liečenie používali čerstvé, neskôr ich šťavy a odvary a novšie výťažky, tinktúry a pod. Aj dnes sú liečivé bylinky vyhľadávanou formou prevencie a liečby mnohých chorôb, používajú sa ako koreniny, kozmetiká, a dokonca aj okrášľujú záhrady, balkóny a naše príbytky. Na Slovensku rastie asi 200 – 250 všeobecne uznávaných druhov liečivých rastlín. Traduje sa, že sila prírody má väčšiu moc počas Svätojánskej noci z 23. na 24. júna, ktorá ukrýva akési magické tajomstvo a nepoznané prírodné sily.  V nasledujúcej virtuálnej výstave si môžete pozrieť výber liečivých rastlín, ktoré rastú v našich zemepisných šírkach vo voľnej prírode i v záhradkách. Rady a informácie na tejto stránke sú len všeobecné, nenahrádzajú rady skutočného lekára. Preto použitie liečivých rastlín konzultujte so svojím lekárom. Tvorcovia tohto webu nezodpovedajú za zdravotné problémy alebo ujmy na zdraví, ktoré budú výsledkom nesprávneho výkladu obsahu tohto servera bez porady s lekárom.

Vo vnútri zeme, ale i na jej povrchu rôznymi geologickými procesmi vznikali prírodniny, ktoré dnes označujeme jednoducho – kameň. Kameňom nazývame rôzne väčšie či menšie kusy hornín, s ktorými sa dennodenne stretávame. Jednotlivé kusy či horské masívy však bývajú tvorené viacerými stavebnými prvkami – minerálmi. V digitalizovaných zbierkach kameňov a minerálov zo Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici, Banského múzea a Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva si môžete prezrieť rôzne kamene a minerály, ktoré tvoria stavebný základ krajiny okolo nás.

"I zatesklily, zakvilily verné duše; rozbolestily sa citné srdcia; slzami žiaľu zarosili sa zraky; v smútok ťažký zahalil sa národ celý." V roku 2021 si pripomíname 100. výročie úmrtia významnej osobnosti slovenského literárneho a kultúrno-spoločenského života, básnika, spisovateľa, prekladateľa, právnika Pavla Országha Hviezdoslava. Zomrel 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne. P. O. Hviezdoslav je označovaný za najvšestrannejšieho a najplodnejšieho básnika slovenského realizmu. Pochádzal zo zemiansko-roľníckej rodiny, čo sa odráža aj v jeho tvorbe, v ktorej sa venoval téme zemianstva a problematike národného útlaku. Vlastným menom Pavol Országh, používal viacero pseudonymov – Paľko Višňaňovic, Jozef Zbranský a samozrejme najznámejší, Pavol Országh Hviezdoslav.

Po 20 rokov trvajúcom období normalizácie, totality a obmedzovania slobôd a práv občianok a občanov Československa sa komunistický režim v krajine postupne dostával do viacerých kríz. V priebehu 80. rokov 20. storočia ľudia čoraz viac prejavovali nespokojnosť s pomermi v Československu. Dôvodmi boli krajina zdevastovaná po ekonomickej, technologickej ale i environmentálnej stránke, systematické porušovanie občianskych a náboženských práv. Západnú hranicu krajiny lemovali kovové oplotenia chránené ostnatým drôtom – tzv. železná opona. Od roku 1985 sa jeden po druhom rúcali komunistické režimy v krajinách východnej a strednej Európy a 9. novembra 1989 padol Berlínsky múr. Toto politické dianie vyústilo do spoločenského diania, výsledkom ktorého bola masová manifestácia nespokojnosti aj v Československu.

Vinohradníctvo a spôsob života socio-profesijnej skupiny vinohradníkov dlhé stáročia vplývali na kultúru miestneho obyvateľstva a tvorilo tak jedinečný charakter vinohradníckych miest a regiónov. Špecifiká týchto skupín a samotnej práce boli (a stále sú) bohato reflektované i v ich materiálnych prejavoch. Obrábanie viníc, spracovávanie hrozna ale i uskladňovanie samotného vína vyžadovalo vývoj špecifických prostriedkov a nástrojov. Pre svoj význam pri práci sa mnohé z nich stali symbolmi vinohradníctva a aj napriek neustálim prílivom nových technológii sa dodnes pri práci využívajú. Vinohradnícke motívy bývajú často vyobrazené v umeleckej i úžitkovej tvorbe lokálnych umelcov a majstrov. Pozrite si s nami virtuálnu výstavu objektov Malokarpatského osvetového strediska v Modre, v ktorej Vám predstavíme digitalizované objekty materiálnej kultúry tohto vinohradníckeho regiónu, zobrazujúce pracovný cyklus vinohradníkov.

Maliar, kresliar, portretista aj spisovateľ. Gro jeho tvorby prezentujú najmä portréty slovenských spisovateľov a dejateľov, v nemalej miere i figurálne kompozície na námety klasických literárnych diel (Don Quijote, Hamlet, Faust), kópie diel svetových talianskych maliarov a zopár krajiniek a zátiší. M. Th. Mitrovský (1875 - 1943) získal výtvarné vzdelanie na AVU v Prahe (pod prof. Pirnerom), Mníchove (pod prof. Hacklom) a na študijnom pobyte vo Florencii. V roku 1914 sa natrvalo usadil v Martine, kde bol vedúcou osobnosťou a organizátorom umeleckého života. Pod vplyvom mladých literátov v poprevratovom období sa začal venovať literárnej tvorbe, uverejňoval glosy a úvahy rozličných tém v Národných novinách a Slovenských pohľadoch a v rokoch 1923-1928 vydával Listy bratislavským felibrom. Zároveň v tom čase písal aj autobiografické prózy a novely. Za svoju zbierku noviel Pani Helene, kde spracoval námety z obdobia štúdií v Taliansku, bol vyznamenaný štátnou cenou (1930).  Milan Thomka Mitrovský zomrel 30. októbra 1943 v Martine, kde je i pochovaný na Národnom cintoríne.

Koniec leta nepredstavuje len ukončenie jedného z ročných období, ale patrí medzi najvýznamnejšie obdobia agrárneho kalendára. Podobne ako pri sejbe, tak i pri žatve je dôležitý určitý postup a spájajú sa s ňou rôzne zvyky a obrady, ktorých súčasťou je predovšetkým poďakovanie za úrodu. Za najznámejšie, do súčasnosti stále rozšírené, obrady sú považované oslavy ukončenia žatvy - dožinky. Ukončenie zberu úrody a jej zvážania z polí do gazdovských stodôl bolo sprevádzané spevom, oslavou a radosťou z úspešného hospodárskeho roku. Pri oslavách sa nezabúdalo na to, že dobrá úroda nie je samozrejmosťou a dokonca aj v súčasnosti roľníci a poľnohospodári oslavujú a ďakujú za úrodu spôsobom podobným tomu, akým ďakovali dávni predkovia. Obradové úkony spojené so žatvou a zabezpečovaním prosperity do ďalších rokov zaznamenávame už v predkresťanskom období. Pletenie dožinkových vencov v podstate nahradilo obety prvého alebo najkrajšieho obilia božstvám. Zvláštne zaobchádzanie s prvým zožatým obilím, rôzne povery či riekanky spojené so žatvou odkazujú na obradové zvyklosti našich predkov. S príchodom kresťanstva a neskôr zas komunistického režimu, všetky tieto zvyky a obrady (viac alebo menej) zmenili svoju podobu a čiastočne alebo úplne stratili svoju rituálnu podstatu. Napriek tomu aj v súčasnosti symbolicky odkazujú na dávne obrady a spôsob, akým vidiecke obyvateľstvo vnímalo svet okolo seba. Azda najznámejšia z oslavných dožinkových ceremónií je pletenie dožinkového venca. To v sebe nieslo niekoľko odkazov. Jedným bol princíp parciálnej mágie, v rámci ktorej sa v podobne venca zachovala časť obilia (zrna), ktoré reprezentovalo celú úrodu. Dožinkový veniec sa uchovával v stodolách, alebo sa vešal počas Vianoc nad štedrovečerný stôl. Časť zŕn z neho bola použitá na upečenie vianočného pečiva - kračúnika, ktorý rodina konzumovala, aby (okrem iného) zabezpečila prosperitu do ďalšieho roka. Zvyšné uchované zrná boli zmiešané s osivom a v ďalšom roku malo reprodukovať úrodu z toho predchádzajúceho. Druhým odkazom je už spomínaná obeta božstvám a démonom, ako poďakovanie za dobré počasie a úrodu. Dary a obety mali tiež zabezpečiť priazeň magických bytostí v nasledujúcom roku. Rovnako ako nie je možné určiť jednotný spôsob osláv ukončenia žatvy a zvykov pri zbere a skladovaní úrody, nie je možné určiť ani jednotnú formu samotného dožinkového venca. Niektoré, predovšetkým v období kolektivizácie, boli obrovské a viezli sa na voze či traktore, iné zas skromnejšie, nesené v rukách, alebo zdobili hlavu vybraného mladého dievčaťa. Čo ich však spájalo boli sprievodné podujatia a oslavy, počas ktorých sa (v prípade úspešnej žatvy) hodovalo, spievalo a zabávalo. Ženci a žnice vyzývali gazdov na vyplatenie ich práce a vinšovali prosperitu aj pre nasledujúci rok. Ak gazda dobre nezaplatil, alebo sa gazdiná nepodelia o koláče z novej múky, odmenili ich naopak posmešnými veršami a neprajnými odkazmi.   Pozrite sa s nami na fotografie, ktoré zachytávajú žatvu v období, keď ešte obilie ručne kosili a snopy stavali ženci a žnice a nie stroje.  

Bratislavské korunovácie boli slávnostné udalosti súvisiace s korunovaním uhorského panovníka, ktoré sa konali v Bratislave v období rokov 1563 – 1830. Okolnosti, za ktorých sa Bratislava stala korunovačným mestom,  nasledovali nešťastnú bitku pri Moháči, 29. augusta roku 1526, kedy uhorské vojsko utrpelo zdrvujúcu porážku od Turkov a pri ktorej zahynul aj kráľ Ľudovít II. Jagelovský. Keďže kráľ nezanechal dediča trónu, zápasili oň dvaja kandidáti – Ján I. Zápoľský, za ktorým stáli stredná a drobná šľachta a Ferdinand I. Habsburský, ktorý bol favoritom uhorských magnátov a kráľovského dvora.    Spory o trón ukončil až Veľkovaradínsky mier, podpísaný vo februári 1538, na ktorom si rozdelili územie Uhorska. Ferdinand získal mierovou dohodou západné Uhorsko, Slovensko a Chorvátsko,  Zápoľský zas Sedmohradsko, východné Uhorsko a východné Slovensko. Dominantné miesto vo Ferdinandovej časti Uhorska zaujala práve Bratislava. I keď bol sám korunovaný ešte v Stoličnom Belehrade, jeho následník – syn Maximilián II., bol bol prvým uhorským panovníkom korunovaným v Bratislave. Korunovačný akt  sa konal 8. septembra 1563 v Dóme sv. Martina. Bratislava ako nové mesto korunovácií zažívala v tomto období svoj najväčší rozmach. Stala sa snemovným mestom kráľovstva, sídlom kráľa, arcibiskupa a najdôležitejších inštitúcií krajiny. Bolo tu korunovaných 10 kráľov, 1 kráľovná a 7 kráľovských manželiek, ktorí sa týmto zároveň stali českými a nemeckými kráľmi a kráľovnami a honosili sa i cisárskou korunou Svätej ríše rímskej. Zjednocovali tak takmer celý stredoeurópsky priestor a podieľali sa na určovaní behu európskeho a svetového diania. Spomedzi panovníkov, ktorí boli korunovaní v Bratislave, bola azda najvýznamnejšou a najznámejšou panovníčkou Mária Terézia - najstaršia dcéra cisára Karola VI. Keďže cisár Karol nezanechal mužského potomka, celé habsburské dedičstvo pripadlo Márii Terézii. Bola preto korunovaná ako kráľ. Zoznámte sa prostredníctvom výstavy s príbehmi vybraných panovníkov, ktorí boli korunovaní v Bratislave.

Prístavné mestá a prístavy vo všeobecnosti, od nepamäti lákajú svojou charakteristickou atmosférou a špecifickou miestnou kultúrou. Materiálne bohatstvo sa netýka len samotných dokov či lodeníc, ale i architektúry miest, ich budov a objektov, ktoré mestský a prístavný priestor dopĺňajú – lavičky, infraštruktúry, ulice, kanály atď. Ich atmosféra je spojením tohto materiálneho bohatstva s charakteristickou históriou mesta, rôznych symbolov a hodnôt, ktoré sú zhmotňované v obrazoch prístavov a prístavných miest.

Výstava je venovaná Svetovému dňu životného prostredia (World Environment Day), ktorý si už štyridsaťosem rokov pripomíname 5. júna. Tento deň je spomienkou na prvú konferenciu OSN o životnom prostredí, ktorá sa konala v dňoch 5. - 16. júna 1972 v Štokholme pod heslom Je len jedna Zem. Svetový deň životného prostredia sa oslavuje na celom svete od roku 1973. Cieľom tejto iniciatívy je upozorňovať na environmentálne zmeny a vyvolať vo vedomí i svedomí ľudí väčší záujem o problematiku životného prostredia, pretože jeho ochrana sa týka každého z nás. Výstava ponúka prehliadku diel z viacerých ročníkov súťaže slovenského kresleného humoru a satiry Novomestský osteň, ktoré reagujú na krízu a ohrozenie životného prostredia.

Kolekcia vybraných zbierkových predmetov, ktoré sa nachádzajú na výstave Krása každodennosti v Múzeu historických interiérov v Apponyiho paláci na Radničnej 1 v Bratislave (od 11.6.2021 - 30.10.2021) Autorky výstavy: Marta Janovíčková, Zuzana Francová Múzeum mesta Bratislavy sprístupňuje prezentáciu výberu secesných zbierkových predmetov pri príležitosti Svetového dňa secesie. Bohatú ponuku predstavujú unikátne kusy skla, porcelánu, keramiky až po zbierky secesného mobiliáru. 

Výstava predstavuje výber zo zbierky predmetov Múzea židovskej kultúry v Bratislave, ktoré približujú všedný aj sviatočný život židovského obyvateľstva. Ponúkame vám prehľad cennej zbierky svietnikov a svietidiel – lámp na večné svetlo, ukazovadlá a štíty na Tóru a iné predmety, ktoré približujú každodenný život židovského obyvateľstva, židovské sviatky a interiér synagógy. Dnešná židovská populácia prechováva rôzne postoje k tradíciám a náboženským prejavom. Predovšetkým z historického kontextu vychádzajúci ambivalentný postoj k náboženskému prejavu a všeobecné tendencie k zatajovaniu identity, mali v minulosti za následok odklonenie sa od náboženského života a nasledovania tradícií u slovenských Židov. Otvorenie hraníc po páde bývalého režimu prelomilo mnohé bariéry, čo viedlo k procesom posilňovania židovskej identity, obnove židovskej náboženskej obce a aktivít komunity. Múzeum židovskej kultúry je súčasťou Slovenského národného múzea a ako samostatné špecializované múzeum funguje pod jeho záštitou od roku 1994. Zbierkový fond múzea v súčasnosti zahŕňa viac ako 7000 zbierkových predmetov, z ktorých boli niektoré zakúpené, iné zas zapožičané, alebo darované rôznymi židovskými obcami.