Collections List

Maliarska moderna 1900 -1938
Maliarska moderna 1900 -1938
Prvotné reakcie na príklady európskej výtvarnej moderny boli na našom území, podobne ako v celom stredoeurópskom priestore, značne oneskorené. Novosť umeleckej koncepcie sa prejavovala najmä v luminizme a symbolizme, ktoré sa stali podmienkou modernosti a zároveň spoločenskej úspešnosti maliarstva v prvom desaťročí 20. storočia.  V štýlovej a národnej pluralite maliarstva v období 1900-1914 sa objavuje stredoeurópsky duch individualistického artizmu, prísne racionálneho myslenia ale aj ezoterického, dekadentného mysticizmu. Maliarstvo tohto obdobia preberalo vzory západoeurópskej moderny, ktoré sa prejavovali v tajomnom zvnútornení a psychologizujúcom akcente vyobrazených postáv. Výzvu secesného obdobia predstavovala snaha vtedajších maliarov svojim umením priamo vplývať na život a postavenie svojho národa. Možno teda tvrdiť, že hybným smerom v maľbe na začiatku 20. storočia bol secesný symbolizmus. Vývinovo najdôležitejším secesným centrom boli Košice, ktoré sa stali súčasťou nového demokratického Československa.  Na pozadí hodnotenia stredoeurópskych tendencií progresívneho jadra nášho maliarstva na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia možno lepšie zhodnotiť tendenčnosť doterajších výkladov zmyslu moderny Slovenska. Jedna z najčastejších umeleckohistorických štylizácií dejín totiž spočíva na presvedčení, že to boli dejiny hľadania národnej identity. 
Manierizmus
Manierizmus
Pojem, z ktorého sa slovo manierizmus odvodzuje, je maniera a s predstavou pôvabu, jemnosti a dokonalosti môže znamenať štýlovosť. Termín della maniera v zmysle umeleckého štýlu používali najprv nasledovníci Raffaela, neskôr sa rozšírilo a zahrnulo všetkých umelcov po roku 1520. Manierizmus predstavuje istú afektovanosť v umeleckom prejave a používa sa na označenie mnohorakosti umeleckých prostriedkov, strojenosťou, kvetnatosťou a vyumelkovanosťou. V tomto zmysle sa vo výtvarných dielach môže objavovať aj predĺženie ľudskej postavy, strojené držanie tela a pestré farby. Manierizmus môžeme označiť aj za istú revolúciu a reakciu na harmonické vyobrazenie postáv a prostredia za čias Leonarda da Vinciho, Michelangela alebo Raphaela. V období vrcholnej renesancie sa kladie dôraz na vyváženosť, krásu a eleganciu, pričom manierizmus popiera tieto výtvarné kvality. Mladí umelci potrebovali vo výtvarnom umení nájsť nové prvky, ktoré by vo svojich dielach využívali, preto bol medzi rokmi 1510 až 1520 vo Florencii a Ríme vytvorený manierizmus. Na manierizmus vo vtedajšej dobe vplývali aj vedecké, sociálne a politické zmeny ako napríklad vývoj teórie heliocentrizmu, vyplienenie Ríma alebo reformácia katolíckej cirkvi. Toto všetko spôsobilo negatívne reakcie mladých umelcov voči zidealizovaným kompozíciám, typickým pre vrcholné obdobie renesancie. Manierizmus sa neskôr rozšíril do celého Talianska a do severnej Európy. 16. storočie bolo skôr storočím nových obzorov vo výtvarnom umení ako storočím absolútnej zmeny. Manierizmus sa mimo Talianska šíril až do 17. storočia.
Cyprián Majerník
Cyprián Majerník
Za máloktorým z odídených sú spomienky tak krásne, naplnené vďačnosťou a vďakou za to, že sme mali šťastie ho poznať a pookriať v jeho očisťujúcom žiarení. Takto Cyprián Majerník počas svojho krátkeho života zapôsobil na českého výtvarníka Jana Zrzavého. Cyprián Majerník sa narodil v novembri roku 1909 vo Veľkých Kostoľanoch pri Trnave. Už ako 17ročný odišiel do Prahy, kde študoval na Akadémii výtvarných umení a zostal tam natrvalo žiť. O štyri roky neskôr v Prahe zrealizoval aj svoju prvú výstavu; neskôr sa stal uznávaným a veľmi obľúbeným umelcom. Jeho obrazy však neboli vždy prijímané iba priaznivo; jeho diela považovali za farebný zmätok a tvarové zúfalstvo. Prahu opustil len na obdobie medzi 1931 až 1932, kedy študoval v Paríži. Tu sa zoznámil s tvorbou Marca Chagalla a kresbami Julesa Pascina. Drsný život nočného Paríža v prostredí nevestincov a lacných lokálov ovplyvnili aj jeho tvorbu. V roku 1935 Cyprián Majerník v Prahe zrealizoval svoju prvú samostatnú výstavu obsahujúcu 37 akvarelov, gvašov a olejových malieb, ktorá mu otvorila dvere do Umeleckej besedy. V Čechách síce žil a tvoril prevažnú časť svojho života, neprerušil však kontakt so svojou domovinou. Na Slovensko často chodil za svojou rodinou a umelecky orientovanými priateľmi. Považoval za dôležité, aby sa utužila kultúrnopolitická spolupráca medzi bratislavskou a pražskou vetvou Generácie 1909. Ku koncu druhej svetovej vojny sa Majerníkova choroba skleróza multiplex veľmi zhoršila. Kvôli nej často podliehal depresiám a v roku 1945 spáchal v Prahe samovraždu skokom z okna. Aj napriek jeho krátkemu životu patrí Cyprián Majerník medzi ojedinelé javy slovenského výtvarného medzivojnového obdobia, pretože vynikal nielen ako umelec, ale predovšetkým ako charizmatický človek s hlbokou láskou ku všetkým ľuďom. Sila jeho tvorby je v autenticite výpovede umelca a človeka.
Ľudovít Čordák
Ľudovít Čordák
Výtvarník a krajinár Ľudovít Čordák sa narodil 8.2.1864 do skromných rodinných pomerov. Talent ako aj cieľavedomosť sa uňho prejavovali už v mladosti a ako 19 ročný začal navštevovať školu pre vzdelávanie učiteľov kreslenia. Maľbu miloval nadovšetko; jeho ambície ho viedli k získaniu čo najväčšieho výtvarného vzdelania. Neustále sa snažil zdokonaľovať svoju techniku a výtvarne sa posúvať ďalej. V Prahe sa prihlásil na Akadémiu výtvarných umení, kde si našiel priateľa, učiteľa a inšpiráciu v Juliusovi Mařákovi. Mařák bol romantik, ktorý miloval prírodu. Pod jeho vplyvom sa v Čordákovej tvorbe začal prejavovať lyrický romantizmus. Zameriaval sa na les, čistinky a lúky. Po dokončení Akadémie výtvarných umení sa vrátil naspäť na Slovensko, kde pôsobil v obci Slanec. Čordák okrem krajiniek maľoval aj siluety hradov a ďalšie obrazy inšpirované zákutiami Košíc. Aby sa vyrovnal s existenčnými problémami, začal maľovať na objednávku, pričom jeho obrazy viseli v rôznych kníhkupectvách. Maľoval uhlíkom, pastelmi a farbou; jeho obrazy si všimli aj v Budapešti. Neskôr sa presťahoval do rodných Košíc, kde si po dlhom presviedčaní mesta spolu s dlhoročným priateľom Elemírom Halász-Hradilom v rotundovej bašte založili svoje ateliéry. Halász-Hradil mal na Čordáka veľký vplyv, no po skončení vojny, kedy bolo v kurze robiť karikatúry, sa ich cesty rozišli. Čordák totiž s Halász-Hradilovými karikatúrami nesúhlasil. Po roku 1918 sa v Európe začali rozširovať a popularizovať mnohé umelecké smery. Čordákov lyrický romantizmus, ktorý bol tak príznačný pre jeho výtvarný prejav, sa stal nezaujímavým. Ku koncu života opäť bojoval s biedou. Aj keď veľa maľoval, jeho diela kupoval len málokto. Pri príležitosti 70tych narodenín mu Josef Polák zorganizoval výstavu, ktorá zaznamenala nevídaný úspech. Čordák sa tak na sklonku svojho života opäť stal populárnym. Čordák po sebe zanechal mnoho obrazov s prvkami romantizmu. Jeho diela zachytávajúce najmä lesnú a skalnatú prírodu ho zaradili medzi výtvarníkov stredoeurópskeho rozmeru.
Ferdinand Katona
Ferdinand Katona
Nesmrteľný maďarský majster krajinomalieb narodil sa 12. septembra 1864 v Spišskej Starej Vsi – takto Ferdinand Katona sám seba označil v životopise, ktorý napísal krátko pred smrťou v roku 1932.  Život a dielo Ferdinanda Katonu ovplyvnilo domovské prostredie Spišskej Starej Vsi a neskôr Kežmarku, ktorý celý svoj život považoval za svoje rodné mesto. V jeho dielach sa často nachádzajú motívy nielen z týchto miest, ale aj príroda Vysokých Tatier a okolitý spišský región. Tvorbu mladého Katonu predovšetkým ovplyvnil aj blízky vzťah s Ladislavom Mednyánszkym, ktorý mu pomohol získať výtvarné vzdelanie. Napriek tomu, že vizionár Mednyánszky a uzavretý Katona tvorili presný opak, navzájom sa ovplyvňovali. Spájala ich vzájomná úcta a spolupráca, ktorá sa prekrývala s umeleckou rivalitou. Katona sa mu celý život snažil vyrovnať a priblížiť. Pod vplyvom Mednyánszkeho sa venoval najmä krajinomaľbe; za hlavnú hodnotu obrazu považoval zachytenie dynamiky prírody a jej meniacich sa svetelných a farebných vzťahov. Vývoj výtvarného prejavu Katonu je výsledok narastajúcich skúseností a vplyv prostredia na jeho tvorbu. Na začiatku sa v jeho dielach nachádzajú napríklad prístavy, lode, ich odrazy vo vode, neskôr sa v dielach odrážali jeho pesimistické a introvertné nálady v podobe nízkej zamračenej oblohy, večerného daždivého počasia alebo západy slnka. Najradšej však maľoval podtatranskú krajinu a prírodu Vysokých Tatier. Jeho obdiv k horám mu pomohol stať sa jedným z najlepších maliarov a patrí mu dôležité miesto v dejinách umenia Spiša a podtatranského regiónu. Aj napriek tomu, že sa v roku 1899 natrvalo presťahoval do Budapešti, pravidelne sa vracal do svojho rodného kraja; aj preto si vyslúžil titul „Maliar Tatier.“ Maľovanie považoval Katona za svoje životné poslanie a veril, že po smrti bude mať pod Tatrami svoju vlastnú galériu. Dnes sa na Slovensku nachádza niekoľko galérií, kde sú vystavované diela Ferdinanda Katonu; stálu expozíciu má v Tatranskej galérii a jeho meno nesie galéria v Spišskej Starej Vsi. 
Arnold Peter Weisz-Kubínčan
Arnold Peter Weisz-Kubínčan
Medzi najoriginálnejších výtvarníkov v slovenskom medzivojnovom období patrí Arnold Peter Weisz-Kubínčan, do ktorého života výrazne zasiahli historické udalosti prvej polovice 20. storočia. Jeho tvorba sa formovala na základe expresionistickej maľby a časté motívy vychádzali zo slovenskej reality Oravy, Liptova a Turca. Narodil sa v poľskom Ujsci ako Arnold Weisz, po vojne sa v roku 1923 usadil v Dolnom Kubíne. Uchvátila ho Orava a celkom mu učaroval jej rytmus, ľud a príroda. Vo svojich dielach často používal prírodné motívy tohto prostredia. Aj napriek tomu, že sa cítil ako verný Oravčan, v polovici tridsiatych rokov sa presťahoval do Martina, kde sa zblížil so skupinou tamojších maliarov, najmä s Milošom Bazovským. V tomto období začal používať prímenie Kubínčan, aby tak vyjadril svoje snahy o národný výtvarný prejav. V jeho dielach môžeme nájsť autoportréty, krajinomaľbu a symbolické obrazy ľudskej tiesne. Bezmocnosť a zúfalstvo vyjadroval razantnými a agresívnymi technikami maľby, vyjadrujúcimi jeho duševnú rozorvanosť. Komplikované pomery v Európe ovplyvnili, že jeho diela zostali dlho nepovšimnuté; spoločenská situácia ho prinútila konvertovať na katolíka. Tragický osud Weisz-Kubínčana ako jedného z najautentickejších výtvarných prejavov v medzivojnovom období bol spečatený v roku 1945. Zomrel v koncentračnom tábore, pravdepodobne v Sachsenhausene alebo v Auschwitzi-Birkenau.
Gloriola - náboženská ikonografia
Gloriola - náboženská ikonografia
Gloriola alebo aureola sa vo výtvarnom umení objavuje už od starovekého Grécka. Môžeme ju označiť ako korunu z lúčov alebo kruh svetla, ktorý obklopuje hlavu vyobrazenej postavy. Takýto motív sa používa v náboženskom umení, či už vo výtvarníctve alebo sochárstve. Symbol svetla vyjadruje božskú moc, čistotu, pobožnosť a svätosť. Gloriola sa v umení objavuje v mnohých podobách a farbách. Prvé vyobrazenie glorioly možno badať už v kultúre helenistického Grécka a v Ríme. Z tej doby boli zachované niektoré fresky a rímske mozaiky, ktorých súčasťou boli aj postavy s gloriolou. Na niektorých mozaikách bol v tomto štýle zobrazovaný aj Alexander Veľký. Glorioly sa používali aj v budhistickej ikonografii, pričom prvý motív bol použitý už v prvom storočí nášho letopočtu. Pre budhistickú ikonografiu mali farby glorioly svoju špecifickú úlohu: oranžová sa používala pre vyobrazenie mníchov, zelená pre Buddhu, ktorý sa vo vtedajšom výtvarnom umení s gloriolou objavoval najčastejšie. Glorioly možno nájsť aj v islamskom umení, a to predovšetkým v perzských miniatúrach. Nezastupiteľné miesto majú glorioly v kresťanskom umení, kde sa začali objavovať začiatkom štvrtého storočia. V tomto období sú spojené s ikonickými obrazmi Krista a reprezentujú Svätú Trojicu. Neskôr sa tento motív používal pri dielach zobrazujúcich svätých, prorokov, anjelov, vládcov a taktiež pápežov. Pri obrazoch pápežov môžeme nájsť aj hranaté glorioly. V kresťanskom umení mali glorioly taktiež spirituálny význam, keďže sa Boh označoval ako symbol svetla vo svete. Reprezentujú jeho božskú milosť, ktorá žiari z vedomia svätých a ovplyvňuje tak náboženskú percepciu.
Realizmus v 17. storočí - holandské maliarstvo
Realizmus v 17. storočí - holandské maliarstvo
V 17. storočí boli tri hlavné druhy realizmu: španielske polychrómové sochárstvo, caravaggizmus a holandské maliarstvo. V tejto výstave sa zameriame na posledný druh, ktorý stvárňuje nový obsah a podáva zrozumiteľný vizuálny záznam životného štýlu celého národa.  Holanďania vo svojej výtvarnej tvorbe pestovali všetky možné žánre v najširšom zmysle slova. Hlavným námetom krajinomaľby je holandská krajina s kanálmi, dunami, gazdovstvami a veternými mlynmi. Holandské pobrežie poskytovalo látku pre námorné scenérie. V žánrovej maľbe figurujú takmer všetci príslušníci všetkých spoločenských tried v gazdovstvách, krčmách alebo obyčajných domoch. Holandskí umelci zobrazovali aj kostolné interiéry a ulice, no predovšetkým ľudí, keďže v tom čase nastal veľký dopyt po portrétoch. Prvé, čo sa snažili holandskí maliari dosiahnuť, bola výtvarná zreteľnosť. Ich hnutie by sa najvýstižnejšie dalo nazvať fotografický realizmus. Pokusy o nový druh realizmu vznikajú v rokoch 1610-1620. Všetky druhy maľby už nie sú v tomto období také preplnené postavami a predmetmi ako predtým, ale tlmia sa farby a spájajú sa kompozície jemnou príbuznosťou tónov.  Konečné štádium vývinu realizmu sa dosiahlo v tretej štvrtine 17. storočia, ktorá je nazývaná ako zlatý vek holandského maliarstva. K majstrovskému narábaniu s tónmi, atmosférou a priestorom sa pridružila aj výborná zručnosť farby a tvaru. Portrétová maľba v tomto období odzrkadľovala zručnosť maliarov a taktiež aj sebavedomie modelov.