Collections List

Kežmarok
Kežmarok
Drevený evanjelický kostol v Kežmarku postavili mimo historického jadra. Dnešný vzhľad nadobudol po prestavbe v roku 1717, ktorú viedol popradský staviteľ j. Mittermann a rezbárske práce realizoval kežmarský majster J. Lech. Zrubová konštrukcia s centrálnou dispozíciou má tvar rovnoramenného gréckeho kríža. Kostol je zastrešený sedlovými strechami s doskovými štítmi a vysokými podlomenicami. Steny sú zvonku omietnuté,  členené v polovici výšky horizontálnym sgrafitovým pásom, ktorý obieha okolo celej stavby. Z juhovýchodnej strany prilieha ku kostolu staršia stavba – bývalý hostinec, neskôr latinská škola, ktorá bola nakoniec začlenená do kostola ako sakristia,  krytá manzardovou strechou. Priestranný interiér je zaklenutý valenými doskovými klenbami s iluzívnou maľbou oblohy, obrazom Svätej Trojice a postavami evangelistov a 12 apoštolov svätých, ktoré sa autorsky pripisujú levočskému maliarovi Mayerovi. Klenby nesú v krížení štyri tordované stĺpy s kompozitnými hlavicami. Empory v každom ramene pôdorysného kríža majú inú výzdobu podľa rozdielnej funkcie: empora pre spevácky zbor za oltárom, empora pre ženy, mužov a organ. Prechodová empora pre učňov vznikla dodatočne. Ústredným prvkom interiéru je barokový oltár z rokov 1718 až 1727 s výjavom Ukrižovania. Výnimočná je maľovaná patronátna lavica, stallá a organ, ktorý sa považuje za najstarší funkčný dvojmanuálový nástroj na Slovensku. Zdroj: Pamiatkový úrad SR
Leštiny
Leštiny
Drevený kostol v Leštinách postavili v rokoch 1688-89 na strmom svahu nad cestou ako jednoduchú drevenú zrubovú stavbu, ktorá z architektonického a stavebno-konštrukčného hľadiska zodpovedala pôvodným modelom artikulárnych chrámov z konca 17. storočia. Veľký sklon terénu upravili vysokou omietnutou a nabielenou kamennou podmurovkou, do ktorej situovali pohrebné krypty. V okolí kostola bol v tom istom čase zriadený cintorín a v jeho tesnej blízkosti postavili školu a faru. Kostol vo svojich počiatkoch nemal vežu, ani zvonicu. Dobudovali ju až o necelých 100 rokov, v roku 1777, v jeho tesnej blízkosti a následne s kostolom spojili krytým schodiskom. Zvonica má vysokú kamennú podmurovku štvorcového pôdorysu a zrubovú konštrukciu kombinovanú vo vrchnej časti so stĺpovo-rámovou konštrukciou. Zvonicu ukončuje stanová strecha so šindľovou krytinou. Širšiu spodnú časť od vrchnej - zvonovej izbice - oddeľuje pultová strieška s dreveným šindľom.  Objekt kostola má charakteristickú pozdĺžnu orientáciu v smere juhovýchod (oltárna časť) – severozápad (vstupná časť) a pôdorysnú formu náznaku rovnoramenného kríža. Z juhovýchodnej strany sa na objekt kostola napája malá otvorená zrubová prístavba s dvoma archivoltovými portálmi bez výplne, ktorá v minulosti slúžila ako márnica. Prístup ku kostolu je možný cez vonkajšie pomerne strmé vyrovnávajúce schody vedúce priamo od blízkej prístupovej komunikácie alebo kratšími schodmi cez otvorené prízemie mladšej zvonice. V protiklade k strohému exteriéru kostola pôsobí pestro maľovaná výzdoba lode z konca 17. storočia s motívom akantu, mramorovaný trámový strop, empora s organom zdobená štylizovanými rastlinnými motívmi a erbami zemiamskych rodín. Výzdobu dopĺňa rannobarokový oltár a bohato vyrezávaná a zlátená kazateľnica. Najstaršou súčasťou zariadenia je maľovaná drevená krstiteľnica. Zdroj: Pamiatkový úrad SR
Hronsek
Hronsek
Drevený artikulárny kostol z rokov 1725-1726 je postavený na murovanom základe v tvare kríža. Jeho steny tvorí hrázdená konštrukcia, ktorá je na území Slovenska zriedkavá, čo poukazuje na vplyv západoeurópskej stavebnej tradície. Konštrukciu hrázdenia tvorí sústava stĺpikov, rámov a diagonálnych vzpier, ktoré chránia v štyroch úrovniach pultové striešky obiehajúce okolo celého obvodu stavby. Stavba je zastrešená vysokou šindľovou strechou s valbami. Centrálny vnútorný priestor je zaklenutý doskovou klenbou, ktorú v rohoch podopierajú drevené točené stĺpy. Lavice sú umiestnené amfiteatrálne. Najvýraznejším objektom  zariadenia je neskorobarokový oltár s drevenou stĺpovou architektúrou, bohatým akantom a rokajovou ornamentikou. Stred oltára tvorí obraz Zoslanie Ducha Svätého od S. Mialoviča z r. 1771. Na oltári je krucifix s nápisom a letopočtom 1739. Z rovnakého obdobia je aj drevená kazateľnica s volutovým baldachýnom a bohatou akantovou ornamentikou. Krstiteľnica je z roku 1726. Barokový organ z roku 1764 postavil banskobystrický majster M. Podkonický, je umiestnený na empore za oltárom. Súčasťou areálu je aj samostatne stojaca baroková zvonica postavená súčasne s kostolom rovnakou technikou hrázdenia. Spočíva na kamennej podmurovke so štvorcovým pôdorysom. Na druhom podlaží sa nachádza ochodza so segmentovou arkádou, kde je umiestnený zvon z 18. storočia. Pomerne strohú stavbu chráni šindľová ihlanová strecha ukončená cibuľou. Zdroj: Pamiatkový úrad SR
Bodružal
Bodružal
Gréckokatolícky drevený chrám sv. Mikuláša je umiestnený na vyvýšenine na juhozápadnom okraji intravilánu obce. Areál kostola je vymedzený zrubovou ohradou so vstupnou bránou na severnej strane. Sakrálny objekt vznikol podľa literatúry v roku 1658. Takto jeho výstavbu zadatoval V. Sičynskyj v rámci výskumu z 30. rokov 20. storočia. Tento dátum výstavby sa potom v literatúre opakoval. Najstarší archívny záznam o fare v obci Bodružal a tým aj o chráme pochádza z roku 1726.  Vizitácia z roku 1746 opisuje chrám ako „drevený“, ale v „biednom stave“. Chrám bol v druhej polovici 18. storočia opravený, čoho výsledkom je súčasný objekt. Objekt vznikol ako drevená trojpriestorová zrubová stavba s rovným uzáverom lemkovskeho typu. Každá časť chrámu má vlastnú ihlanovitú strechu s cibuľovitou baňou a kovaným dvojkrížom. Loď a podvežie tvorí jeden zrub, takže obidva priestory majú rovnakú šírku. Zrub chráni nedávno obnovené doskové obloženie. Mierne kónická veža má samostatnú stĺpikovo-rámovú konštrukciu a jej vonkajší doskový plášť zdobí zuborez a vyrezávaný oblúčikový vlys. V jej vrchnej časti sa nachádza miestnosť so zvonmi, takzvaná zvonová izbica. Nachádza sa v nej zvon z roku 1759. Pred vstup pristavili neskôr takzvané zádverie. Strop vo svätyni tvorí nepravá drevená klenba v tvare zrezaného ihlanu, v babinci je strop rovný.  Objekt neprešiel žiadnymi výraznejšími stavebnými úpravami. Väčšia pozornosť sa kostolu venovala od konca 20. storočia. Do roku 2005 bola vymenená šindľová krytina za nový štiepaný šindeľ, zároveň bolo kompletne obnovené opláštenie veže, lode i svätyne. Predmetom obnovy bola aj oprava podmurovky a drevená ohrada so vstupnou bránou. Celý areál bol v roku 2008 zaradený do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Zdroj: Pamiatkový úrad SR
Krížová cesta
Krížová cesta
Krížová cesta (lat. Via Crucis) je dodnes používaná modlitba rímskokatolíckej cirkvi počas púte, na ktorej veriaci rozjíma o utrpení Ježiša Krista. V rímskokatolíckej cirkvi sa krížová cesta modlí najmä v piatky počas 40 - dňového pôstneho obdobia, ktoré trvá do príchodu Veľkej noci. Zaujímavý je pôvod jej vzniku pochádzajúci z apokryfného spisu O smrti Márie. Hovorí, že základ pre túto formu modlitby dala Panna Mária, ktorá chodievala ku koncu života po Jeruzalemskej krížovej ceste svojho syna. Tradícia krížovej cesty sa zachovala vďaka sprievodom pútnikov, ktorí kráčali po stopách Ježiša Krista nesúceho kríž v uliciach Jeruzalema. Putovanie kresťanov do Svätej zeme bolo bez prekážok až do roku 1073. V tom čase napadli Palestínu Turci, začali prenasledovať kresťanov a zakázali im navštevovať posvätné miesta. Keď sa už nemohlo putovať do Svätej zeme, začali sa budovať Kalvárie, aby pripomínali ľuďom túto dôležitú udalosť z dejín spásy. Navštevovať Svätú zem bolo opäť umožnené až v 14. storočí, po tom, čo Turci dovolili reholi sv. Františka udržiavať a chrániť posvätné budovy. Keďže nie každý mohol absolvovať túto cestu, františkáni umožnili veriacim vydať sa na púť aspoň v ich myšlienkach. Tak sa postupne sformovali zastavenia krížovej cesty, ktoré majú dávať ľuďom odvahu a vnútornú silu. Františkáni sa snažili získať pre veriacich kresťanov nejakú náhradu, aby aspoň v duchu konali so Spasiteľom jeho cestu utrpenia. Preto sa do všetkých františkánskych kostolov umiestnili sochy a obrazy krížovej cesty a výnosom z 30. augusta 1746 i do všetkých kostolov a kaplniek, ak to dovolil diecézny biskup. Dnes sa s krížovou cestou spája 14 zastavení, kde sa veriaci zamýšľa nad utrpením Ježiša Krista, ktoré na nich zažil počas svojej cesty z Pilátovho domu až na horu Golgota po Via Dolorosa. Po porvýkrát použil termín „zastavenie“ anglický pútnik William Wey, ktorému sa v polovici 15. storočia podarilo navštíviť Svätú Zem. Vo svojom zaznamenanom príbehu opísal, ako zopár kresťanských pútnikov v Jeruzaleme nasledovalo krížovú cestu Krista a rozjímali na rozličných miestach - zastaveniach.