Sharing

Blogy meta tagy

Blogy

Viedenská električka: príbeh pokračuje

Dátum pridania: 09.11.2020


„Keď som bol malý, nikdy som sa s vláčikmi nehrával. Začal som v dosť neskorom veku a rovno s modelmi v mierke 1:1. Som však nesmierne rád, že sa nám podarilo zachrániť takýto významný kus prešporskej a bratislavskej histórie. Samozrejme, sú obdobia, kedy si myslíme, že už to ďalej nepôjde, či už z dôvodu financií alebo kvôli tomu, že je niečo v horšom stave, ako sme si mysleli, no vždy, keď vidíme tú lokomotívu alebo vozeň pred sebou, tak nás to nabije novou energiou a povieme si, že sme radi, že je to tu a máme čo zachraňovať.“ Romana Delikáta vám už zrejme predstavovať nemusíme, predstavujeme vám však pokračovanie rozhovoru o Viedenskej električke, na ktorú sme sa išli pozrieť na vlastné oči. V súčasnosti sa nachádza v Topoľčanoch, kde prebieha jej rekonštrukcia.

Pán Delikát, ako vidíte budúcnosť Viedenskej električky?

Budúcnosť je v podstate nejasná. Lokomotívu by sme chceli priviezť späť do Bratislavy, pretože viac v tejto chvíli pre ňu asi spraviť nemôžeme. Elektrickú výzbroj už nebudeme dávať dokopy, je to dosť finančne náročné a momentálne nemá zmysel, aby električka niekde premávala. Pravdepodobne bude umiestnená v Múzeu dopravy. Musíme ešte vymyslieť nejaké prestrešenie, pretože napriek tomu, že sme použili materiály, ktoré sú odolné voči vonkajším vplyvom, je to vidieť, že aj keď lokomotíva bola sčasti garážovaná v Depe, tak tie vplyvy toho počasia sa jednoducho na lokomotíve podpíšu a je potrebné opraviť, zrenovovať a oživiť jednotlivé časti. Krásny príklad toho, ako zrenovovaná lokomotíva môže dopadnúť je sesterská lokomotíva, ktorá sa nachádza v Budapešti a vyzerá veľmi podobne. Pred niekoľkými rokmi bola zrenovovaná do 100 percentného stavu. Takisto je postavená vonku bez nejakého prístrešku a už dnes je zrelá na kompletne novú rekonštrukciu, pretože je v strašnom stave. Snažíme sa preto čo najviac minimalizovať vplyvy počasia, a tak budeme musieť vymyslieť aspoň dočasné prekrytie alebo prestrešenie, najmä v zimných mesiacoch.

Nepremýšľali ste nad tým založiť múzeum Viedenskej električky?

Bolo by to fajn, chceli by sme mať takú nejakú podobnú expozíciu, ako je to vo Schwechate, ale je to dosť náročné, čo sa týka priestorových objektov. Do dnešného dňa stojí v Petržalke Depo Kopčany, ktoré bolo postavené práve pre deponovanie a servisovanie týchto lokomotív a električkových vozňov. Dúfame, že niekedy sa nám podarí do tohto depa lokomotívu aspoň fyzicky dostať v rámci nejakej nostalgickej jazdy. Samozrejme, keby sa nám niekedy v budúcnosti podarilo, že tá lokomotíva by tam bola umiestnená ako nejaký exponát a k tomu by sa spravilo nejaké malé komunitné centrum, prípadne múzeum, určite by to bolo super. Dali by sme k tomu vagón, ktorý by sa dal využívať na rôzne účely a samozrejme, múzeum Viedenskej električky by bolo veľmi prínosné, pretože Peťo Martinko má nazhromaždených dosť veľa historických materiálov. Podarilo sa nám získať nielen fotografie, ale aj dobové filmy. Existuje napríklad film z otvorenia trate z roku 1914 – z prvej jazdy, takisto filmy z čias Rakúsko-Uhorska, a potom ešte zábery, ktoré boli v medzivojnovom čase z obdobia prvej republiky. Myslím si, že by bolo fajn sa s ľuďmi o to podeliť, o čom svedčí aj úspech výstavy, ktorá bola vo Viedni zhruba pred dvoma rokmi, kde sme mali nejaké exponáty a bol tam aj dobový vozeň z tejto lokálnej dráhy. To, že by lokomotíva premávala v mestskej premávke v rámci nejakých nostalgických jázd momentálne nie je možné, nakoľko nie je spravená trať, kadiaľ by mohla chodiť. Keby sa nám podarilo získať nejaký grant z Európskej únie a mohli by sme postaviť nejakú historickú trať pre nostalgické účely, samozrejme by sme boli veľmi radi, ak by táto lokomotíva išla či už vlastnou silou, alebo by nejakým spôsobom bola ťahaná spolu s vozňom a ľudia ju mohli využívať. O nostalgické jazdy je totiž záujem vždy, to môžeme vidieť nielen v uliciach nášho mesta, ale aj všade vo svete. Takisto dúfame, aj keď to nie je prioritou na rakúskej strane, že by sa niekedy obnovil ten chýbajúci úsek medzi Wolfstahlom a Petržalkou, tých zhruba 5 kilometrov trate, ktorá je na Kapitulských poliach. Ideálne by bolo, ak by sa nám podarilo ich nejakým spôsobom prepojiť a v rámci toho by sa dali takisto organizovať nejaké občasné nostalgické jazdy. Veľmi radi by som to uskutočnili, čiže ak by nám v tomto chcel niekto pomôcť a išiel by s nami do takéhoto projektu, tak mu s tým veľmi radi pomôžeme. Veľmi radi takúto trať dáme dokopy, vozidlá poskytneme a myslíme si, že by to malo úspech a bol by záujem sa povoziť týmito dobovými vozňami. Predsa len sú to vozne alebo teda súprava, ktorá bola vyrobená v roku 1913 a de facto až do roku 2011 boli obidve v premávke či už vozeň alebo lokomotíva. Predsa len je to veľký kus histórie, ktorý nám závidia nielen doma, ale aj v zahraničí, napriek tomu, že niektoré vagóny a lokomotívy sa zachovali aj v Rakúsku alebo v Maďarsku. Naša lokomotíva je však špecifická tým, že bola špeciálne vyrobená aj s tou Eg5 a bola navrhnutá pre bratislavské podmienky. Aj keď tie exponáty, ktoré sú v zahraničí vyzerajú rovnako, z technického hľadiska nie sú až také raritné.

Nachádzame sa pri vozni Viedenskej električky. Vedeli by ste nám povedať jeho príbeh?

Toto je vozeň z roku 1913, ktorý vyrobil Ringhoffer v Prahe. Podvozky a celá konštrukcia sa inšpirovala tým, čo vypočítali inžinieri z maďarskej spoločnosti Ganz, keď robili meranie a prepočty v roku 1910 na Moste Františka Jozefa. Na základe toho boli skonštruované lokomotívy Eg5 a Eg6. Plány tých podvozkov si zobrali do Ringhofferu, kde podľa toho vyrobili tieto podvozky. Podvozky sú ešte pôvodné z roku 1913. Ide o vozeň z prvej série. Boli totižto aj vozne druhej série, a to z roku 1916. Prvá séria sa vyznačovala tým, že mala otvorené nástupné plošiny. Bola tu platforma, kde sa dalo normálne stáť aj počas jazdy vlaku a kde stávali aj brzdári. Od roku 1916 sa však prešlo k zavretiu týchto nástupných plošín a bolo to celé uzatvorené. Tento vozeň je raritný tým, že bol vyrobený v počte len 3 kusy, pretože pôvodne sa uvažovalo o tom, že Viedenská električka, keďže nahrádzala konský poštový dostavník, ktorý chodil medzi Viedňou a Prešporkom, bude obsahovať aj poštový vozeň na prepravu pošty. Ten sa síce už neskonštruoval, ale skonštruovali sa tieto vozne, ktoré mali tretiu triedu, batožinový oddiel, poštový oddiel, kde sa odovzdávala pošta, a potom bol oddiel druhej triedy. Tieto poštové vozne fungovali takým spôsobom, že boli nasadzované do premávky, ale keď bolo tej premávky menej, boli odstavené na krajnej koľaji na jednej alebo na druhej konečnej zastávke.

Vozeň, ktorý sme kupovali bol vyradený a už štyri roky nefunkčný, respektíve päť rokov nebol využívaný a chátral vonku. Využíval sa len na nostalgické jazdy. Konštrukcia vyzerá, na prvý pohľad, vo veľmi dobrom stave. Keď sme ho kúpili, bol dosť znečistený, takže sme ho museli v prvom rade vyčistiť, aby sa doňho vôbec dalo vojsť. Potom, keď sme rozobrali tie drevené latky, ktoré tvorili obklad, zistili sme, že táto nosná konštrukcia na niektorých miestach buď úplne chýbala, alebo niektoré z nich boli tak zničené, že hrozilo, že sa celá zosype. Pristúpili sme teda k tomu, že celá konštrukcia sa postupne vymieňala – kompletne sme ho odstrojili a rozobrali. Strecha je však v dobrom stave, takže tú sme nechali a spravili sme len repliky opotrebovaných častí. Najdôležitejšie bolo zamyslieť sa nad tým, ako boli jednotlivé diely spravené, aby do seba zapadali.

Vozeň bol na tú dobu v podstate moderný, pretože bol vykurovaný, osvetlený a mal aj toaletu, čo vôbec nebol štandard. Druhá trieda, ktorá bola trošku menšia, mala čalúnené sedadlá, takže to bolo prepychovejšie a vyzeralo to luxusnejšie. Ak sa niekto pýta, či to malo prvú triedu, tak nemalo, pretože to bola medzimestská trať, ako keď si predstavíte, že by ste teraz išli z Bratislavy do Serede – v tých bežných regionálnych expresoch takisto nie je nejaká prvá trieda. V tom čase a dá sa povedať, že ani teraz, by o to nikto nemal záujem. Napriek tomu tieto vozne doviezli aj známe osobnosti. Napríklad posledného rakúskeho cisára Karola, v tom čase ešte princa aj s neskoršou poslednou cisárovnou Zitou. V roku 1914 si prišli overiť toto spojenie do Prešporka. Bolo to však inkognito. Prišli do Groß Schwechatu, do svojho zámku, kde nasadli do tohto vozňa. Živo debatovali s ľuďmi o tomto spojení, veľmi sa o to zaujímali, ale tým, že tá cesta do Prešporka trvala zhruba dve hodiny, kým tam prišli, táto novina sa rozšírila, a keď dorazili na konečnú stanicu na Námestie Korunovačného pahorku, už ich tam vítali davy nadšených Prešporákov. Kráľovský pár vtedy nasadol do auta a odcestoval naspäť do Viedne. Neskôr sa síce vrátili, ale už loďou, a to v roku 1918. Bolo to v posledných rokoch existencie monarchie, kedy Karol, už ako cisár, podnikol posledné záchrany na to, aby sa monarchia udržala. Ďalšou takou známou osobnosťou, ktorá cestovala počas 1. svetovej vojny bola princezná Štefánia Belgická, podľa ktorej je aj pomenovaná súčasná Kaviareň Štefánka pri Prezidentskom paláci. V tom čase bola vo Viedni zlá hospodárska situácia, čo sa týka potravinového zásobovania, a bolo zakázané prevážať potraviny do Rakúska. Napriek tomu chcela odviezť svojim príbuzným dve vrecká maku, čo sa nepáčilo colnej kontrole na hraniciach a povedali jej, že ich nemôže prevážať do rakúskej časti monarchie, na čo sa ona rozčúlila a povedala, že buď jej to dovolia a prevezie ten mak, alebo vystúpi a už v živote toto spojenie na cestovanie nevyužije. Tak sa aj stalo – colná kontrola bola nekompromisná, takže Štefánia Belgická musela na hraniciach vystúpiť a v ceste do Viedne musela pokračovať nejakým iným spôsobom.

Ako to vyzerá s rekonštrukciou vozňa?

Čo sa týka samotnej rekonštrukcie, vozeň máme už 4 roky, no je to finančne náročné. Niekedy pokračujeme s rekonštrukciou, niekedy to stojí. V súčasnosti už máme novú nosnú konštrukciu, novú podlahu, no chýbajú ešte predné čelá, ktoré sa budú dorábať. Postupne by sme chceli začať zatvárať vozeň aj po bokoch a vnútro usporiadať do stavu, v ktorom bolo v roku 1913. Chceli by sme opäť obnoviť druhú triedu a postaviť tam menšiu repliku poštového a batožinové oddielu. Hlavnú zásluhu má na tom, samozrejme, tu prítomný Jozef Majtáň, majster z Topolčian.

Pán Majtáň, prosím, predstavte sa nám a povedzte, aký je váš vzťah k Viedenskej električke?

Volám sa Jozef Majtáň a posledných 25 rokov sa venujem reštaurovaniu koľajových historických vozidiel. Elektrickú lokomotívu som reštauroval prakticky jedinú, to je jedna vec a druhá vec je, že bola z čias monarchie. Viacero exponátov, ktoré som robil, síce už bolo z čias monarchie, ale táto mala tú osobitosť v sebe, že vozila ľudí z vtedajšieho Prešporku do Viedne, čo bolo pre nás veľmi zaujímavé. Nebola žiadna výpočtová technika, nijaké špeciálne stroje, a aj napriek tomu už bolo možné vyrobiť takéto zariadenia a voziť sa na nich. Zaujímavá je, pre mňa, hlavne konštrukcia a podvozková časť. Samotná skriňa však bola dosť prehnitá, takže bolo potrebné väčšinu plechov vymeniť. Niektoré časti buď chýbajú, alebo nie sú zachovalé, a tak bude nutné viacero vecí spraviť nanovo. Čaká nás ešte veľa práce.

Komentáre (0 reakcií)
|
pridať reakciu

Pre pridávanie reakcií musíte byť prihlásený.