Karol I. bol najstarším mužským potomkom arcivojvodu Otta Františka a Márie Jozefy Saskej. Rodičia vychovávali mladého Karola v striktne kresťanskom duchu. V tej dobe sa ešte vôbec nepredpokladalo, že práve on sa stane následníkom uhorského a českého trónu. Tieto závery o následníctve pramenili zo skutočnosti, že sa nachádzal na samom konci nástupníckej línie. Avšak to, čo priniesli nešťastné okolnosti dejín, nikto ani len nepredpokladal.
Prvým adeptom, ktorý mal po smrti Františka Jozefa I. zasadnúť na trón bol korunný princ Rudolf Habsburský. Rudolf však pod vplyvom depresií, alkoholu a drog siaha po zbrani a začiatkom roka 1889 pácha samovraždu. Druhým predpokladaným následníkom bol starší brat vládnuceho Františka Jozefa I. arcivojvoda a mexický cisár Maximilián I. Mexický. Jeho život však vyhasol ešte pred smrťou Rudolfa v roku 1867, kedy bol popravený. Na rad v nástupníctve tak prichádza mladší brat panovníka - Karol Ľudovít. Karol Ľudovít sa však nástupníctva vzdáva v prospech svojho syna Františka Ferdinanda D´Este, na ktorého je však páchaný dobre známy Sarajevský atentát. Na rad prichádza otec Karola I. a brat Františka Ferdinanda D´Este – Otto František, ktorý je v tom čase už nebohý. Otec Karola I. pod vplyvom syfilisu umiera v roku 1906. Karol I. Habsburský sa tak vo svojich 19 rokoch stáva právoplatným nástupcom Františka Jozefa I.
V dvanástom roku života začína Karol študovať prírodné vedy na Škótskom benediktínskom gymnáziu vo Viedni. V roku 1903 sa Karol stáva príslušníkom armády. Karolovo vzdelanie bolo dovŕšené v roku 1907 na Karlo-Ferdinandovej univerzite v Prahe (dnes Karlová univerzita) právnickými skúškami.
Osudovým rokom v živote Karola I. bol aj rok 1911, kedy sa v talianskom meste Capenzzano Pianore zasnubuje so Zitou Bourbonsko-Parmskou, ktorú si v tom istom roku berie za manželku.
Karol I. nastúpil na trón v pomerne nezávideniahodnej situácii, a síce počas prvej svetovej vojny. Jeho prioritou sa stalo urýchlenie ukončenia vojnového konfliktu, ktoré už v tej dobe predpokladalo zánik ríše. Napokon už aj udalosti v Rusku, kedy bola cárska rodina Romanovovcov zvrhnutá boľševikmi, vypovedala, že formy vládnych mocí sa začínajú naprieč celým svetom transformovať.
Pod vplyvom celosvetových udalostí sa začal stupňovať odpor rakúsko-uhorských národov k monarchii a čoraz hlasnejšie vyjadrovali potreby k autonómnosti. Narastajúca závislosť monarchie na nemeckom spojenectve úplne odcudzila nenemecké národy, ktoré sa priklonili k exilovým politikom, usilujúcim sa o vznik národných štátov. V zahraničnej politike sa cisár snažil začať mierové rokovania. No už pokusy o ich sprostredkovanie skončili neúspechom. Pod vplyvom nemeckej porážky po skončení prvej svetovej vojny došlo k postupnému rozpadávaniu sa monrachie.
V tejto situácii sa Karol podujal na zúfalý krok, kedy publikoval manifest Verným rakúskym národom. Išlo o jeden z posledných pokusov, ktorý mal za cieľ zachrániť ríšu pred jej zánikom. V manifeste sa zaviazal k pretvoreniu Rakúskej monarchie na federatívne štátne zriadenie. Opakovane však narazil na rezistenciu Maďarov, ktorí odmietli myšlienku, aby každý národ v rámci monarchie disponoval vlastným štátnym zriadením. Ich odpoveďou bolo vypovedanie rakúsko-uhorského vyrovnania z roku 1867, čím sa fakticky odtrhli od Predlitavska. Karol na záchranu situácie podnikol cestu do Uhorska. 23. októbra sa cisársky pár zúčastnil na otvorení univerzity v Debrecíne. No v Uhorsku už nebol Karol s rodinou v bezpečí.
Situácia vo Viedni sa tiež stávala čoraz napätejšou. Cisár sa rozhodol pre návrat. Tu však bola skutočnosť ďaleko vážnejšia, ako predpokladal. Udalosti nabrali rýchly spád. 26. októbra vypovedal Karol spojenectvo s Nemeckom, 27. októbra menoval poslednú vládu, 28. októbra bola vyhlásená Česko-slovenská republika a 31. októbra vypukla v Budapešti revolúcia. Karol už nemohol vzniknutú situáciu ovplyvniť. Jeho jedinou snahou bolo dostať do Viedne svoje deti, ktoré zanechal v Uhorsku.
Dňa 3. novembra 1918 Rakúsko-Uhorsko podpísalo prímerie so štátmi Dohody, čím sa skončila prvá svetová vojna. Dňa 11. novembra 1918 bol Karol nútený podpísať manifest, v ktorom oznámil stiahnutie sa z riadenia vládnych záležitostí, ale výslovne sa nezriekol trónu. Tlak na jeho abdikáciu narastal, a preto sa rozhodol opustiť Viedeň. Nasledujúci polrok strávil s rodinou na zámku, ležiacom neďaleko Hainburgu. Odtiaľ sa už iba bezmocne prizeral vývinu udalostí.
12. novembra 1918 bola vo Viedni vyhlásená republika Nemecké Rakúsko. Cisárove právomoci prešli na štátnu radu a habsburské privilégiá boli zrušené. 16. novembra vyhlásili republiku Maďari, keď predtým, 13. novembra, zbavili Habsburgovcov všetkých nárokov na uhorský trón. 14. novembra podnikla rovnaký krok česko-slovenská vláda v súvislosti s prípadnými nárokmi dynastie na český trón.
Napriek tomu, že sa stiahol z verejného i politického života, neustávali snahy o jeho abdikáciu, alebo aby opustil krajinu. To však Karol odmietal. Súčasne v Rakúsku nastala kuriózna situácia: Rakúsko bolo republikou, malo však cisára, ktorý de jure bol stále hlavou štátu, hoci nemal žiadnu moc. Krajina neustávala vo vyvíjaní nátlaku na Karola, aby ju opustil. Ten však tvrdošijne odmietal odísť z vlasti a jeho jedinou snahou bola opätovné prinavrátenie moci, ktorá mu náležala. Očakával pomoc od anglického a španielskeho kráľa. Anglická vláda mu mohla zaručiť bezpečnosť, ale iba v prípade, ak opustí Rakúsko. Táto skutočnosť i naliehanie manželky ho prinútilo, aby zmenil stanovisko, keď sa nechal presvedčiť, že situácia sa bude dať lepšie zvládať z exilu. 23. marca 1919 Karol opustil vlasť, do ktorej sa už nikdy nevrátil.
Na základe jednaní dohodových štátov bolo rozhodnuté o internácii Karolovej rodiny i jeho samotného na ostrove Madeira. Sem dorazili v novembri 1921. Po pol roku 1. apríla 1922 tu aj umiera na pneumóniu.
Zoznam literatúry:
NOVÁK, Milan. Náš arcivévoda císař a král Karel I. Rakouský: v městě Brandýse nad Labem - Staré Boleslavi. Brno: Kartuziánské nakladatelství, 2011. 134 s. ISBN 978-80-86953-86-1. S. 1-134.
ČORNEJOVÁ, Ivana; RAK, Jiří; VLNAS, Vít. Ve stínu tvých křídel. Habsburkové v českých dějinách. Praha: Grafoprint-Neubert, 1995. 289 s. ISBN 80-85785-20-X.
GALANDAUER, Jan. Karel I. Poslední český král. Praha ; Litomyšl: Paseka, 1998. 352 s. ISBN 80-7185-176-0.
HAMANNOVÁ, Brigitte. Habsburkové. Životopisná encyklopedie. Praha: Brána ; Knižní klub, 1996. 408 s. ISBN 80-85946-19-X.
PERNES, Jiří. Karel I. Habsbursko-Lotrinský. In: RYANTOVÁ, Marie; VOREL, Petr. Čeští králové. Praha ; Litomyšl: Paseka, 2008. ISBN 978-80-7185-940-6. S. 549-559.
PERNES, Jiří. Poslední Habsburkové: Karel, Zita, Otto a snahy o záchranu císařského trůnu. Brno: Barrister & Principal ; Knižní klub, 1999. 286 s. ISBN 80-85947-30-7.
TÓTH, Andrej. The Czechoslovak Policy and the First Restoration Attempt of Charles Habsburg in Hungary in the Spring 1921. Prague Papers on the History of International Relations. 2007, roč. 11, s. 241-279. Dostupné online [PDF]. ISBN 978-80-7308-208-6.
VONDRA, Roman. Karel I.: (1887–1922). Historický obzor, 2009, 20 (5/6), s. 133-135. ISSN 1210-6097.
